Žaby, slimáky, chrobáky, motýle, slnečnice, labute, medveďa , ľadové chápadlá a prírodu vo všetkých ročných obdobiach môžete vidieť na fotografiách Jozefa Olejníka v Slovenskom múzeu ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši. Po vernisáži výstavy, ktorá bola minulý týždeň, sme sa s ním porozprávali v klubových priestoroch múzea.
Na jednej z vašich fotografií je jedovatá zmija. Kde ste ju odfotografovali? Nebáli ste sa, že vás uštipne?
Stretol som ju v Ľupčianskej doline, kde som bol na bicykli, lebo sa venujem aj cykloturistike. Uvidel som ju na ceste, tak som zastavil a odfotografoval ju. Bol som opatrný a pre istotu som si vzal palicu. Ale bola mierumilovná a zapózovala mi.
A medveď?
Ten bol už mŕtvy, keď som ho fotografoval. Bol som v Ľubochnianskej doline, tiež na bicykli, a jeden Rakúšan ho tesne predtým zastrelil. Práve mu lesník dával za klobúk vetvičku. Ale videl som aj živých medveďov. Chodím často po horách, lebo som aj dobrovoľný strážca prírody. Už sa mi podarilo stretnúť medveďov šesťkrát. Raz v Podsuchej som videl medvedicu s dvoma mladými a pozoroval som ich asi hodinu, ako prechádzali do Ludrovskej doliny. Mali tam brloh. Aj som ich odfotografoval, ale najradšej fotografujem huby. Rád ich aj zbieram a konzumujem.
Kde všade ste už vystavovali?
Autorské výstavy som mal v Ružomberku, Považskej Bystrici a Námestove, toto je štvrtá. Ale mal som fotografie na viacerých spoločných výstavách, napríklad na Ekofotografii, lebo najradšej fotografujem prírodu.
Ktorú z vašich fotografií považujete za najvydarenejšiu?
Bol som raz na Elbe a odfotografoval som západ slnka nad morom, keď práve prechádzala loď. Táto fotografia je aj na výstave a mám ju tiež zavesenú doma v kuchyni. Páči sa mi aj jedna fotka, ktorá má čaro nechceného. Večer som chcel odfotografovať strom, fotoaparát som postavil na statív, ale slabo som ho dotiahol. Fotoaparát pomaly klesal, čas bol dlhý a záber je rozmazaný. Ale zaujímavý.
Vydali ste niekoľko druhov pohľadníc a vaše fotografie sa objavujú aj v novinách...
Raz som odfotografoval bývalého prezidenta Kováča, keď bol na návšteve v Ružomberku, ako si podával s ľuďmi ruky. Bola na nej aj moja spolužiačka, ktorá mala vtedy asi štyridsať rokov. Fotografiu som poslal do novín a uverejnili ju s textom: ,Aj dôchodkyne prišli pozdraviť prezidenta.´ Potom som sa cítil trápne, lebo si myslela, že ten text som napísal ja. Ale ja som poslal iba fotografiu.
Fotografovanie je vaším koníčkom. Čím sa živíte?
Vystriedal som niekoľko zamestnaní. Najdlhšie – devätnásť rokov som robil v bavlnárskych závodoch na útvare civilnej obrany skladníka a šoféra, potom trinásť rokov v celulózke na vysokozdvižnom vozíku, päť rokov v bezpečnostnej službe a v súčasnosti pracujem na Orave. Jazdím na špeciálnom francúzskom aute, ktoré sa volá Manitou – ako indiánsky boh. Treba naň špeciálny kurz, vpredu má aj bager. Robíme rýchlostnú komunikáciu, ktorá spojí Oravu s Poľskom. Chodím na týždňovky, niekedy aj dvojtýždňovky, takže manželka si ma doma príliš neužije...
