„Nebol som športový typ, ale keď som prvýkrát videl capoeiru, povedal som si, že to je to, čo chcem robiť,“ prezradil Ján Ochodnický a na začiatku nášho rozhovoru vysvetlil, čo to vlastne capoeira je. „Capoeira je brazílske bojové umenie. Člení sa na niekoľko druhov, ale vo všetkých ide o hru dvoch hráčov, ktorí predstierajú boj. Je to otázka a odpoveď. Ak spoluhráč útočí, ja sa kryjem, alebo sa pripravujem na protiútok. Ide o to získať nadvládu nad celým priestorom bez toho, aby som spoluhráčovi ublížil.
Základným pohybom v capoeire je ginga. Je to kolísavý pohyb zo strany na stranu, všetky triky z nej vychádzajú aj v nej končia. Medzi základné pohyby patrí mlynské kolo, mostík a stojka. Samotná hra sa odohráva v rode. Rodu tvoria capoeritas, ktorí stoja v kruhu, hrajú na špeciálnych hudobných nástrojoch, spievajú a tlieskajú. Vo vnútri kruhu sa odohráva boj. Dnes sme tu síce iba štyria, kruh sa vytvoriť nedá, takže trénujeme tak, že dvaja hrajú a dvaja bojujú a potom sa vymeníme,“ povedal Ján Ochodnický, zakladateľ klubu capoeiry v Liptovskom Mikuláši a predstavil nám berimbau.
Berimbau a mastre Zumbi
Berimbau je zvláštny hudobný nástroj, ktorý vyzerá na prvý pohľad ako luk. Namiesto tetivy je struna, na ktorú hráč udiera kamienkom, v spodnej časti je pripojená tekvica slúžiaca ako ozvučnica. „Drevo musí byť pevné a pružné, zo začiatku nám dosť praskalo, ale toto je dobré. Našli sme ho niekde pri Váhu. Kamienok je z potoka, ale dá sa hrať aj s veľkou mincou, dobrá je napríklad česká päťdesiatkorunáčka. Tekvica pochádzala až z Ameriky aj hrkálka. Volá sa kašiši,“ dozvedeli sme sa. Okrem nej mali capoeiristi aj klasickú tamburínu a popri hraní spievali. Textu sme nerozumeli, lebo bol v portugalčine. „Sú to brazílske ľudové pesničky a modlitby. Ani my im nerozumieme. Nikto z nás síce nebol v Brazílii, ale chodíme na semináre a na nich nás mastre učí nielen rôzne techniky capoeiry, ale rozpráva nám aj o Brazílii, jej kultúre a capoeiristoch. Jeden sa volal mastre Zumbi. Pomáhal chudobným podobne ako náš Jánošík. Hovorili o ňom, že je nesmrteľný. Páni na neho vypisovali vysoké odmeny, ale nevedeli ho chytiť, lebo sa údajne vedel premeniť na chrobáka. Nakoniec na neho prichystali pascu. Mal odovzdať list, v ktorom bolo napísané: ,To je Zumbi, treba ho zabiť.´ Zumbi list odovzdal a v noci, keď spal, ho zabili. Nevedel totiž, čo je v liste napísané, lebo nevedel čítať...“
Podobnosť s breakdeance
Najskôr sa Ján Ochodnický, Libor Sochor, Dano Nemtušiak a Martin Rak v telocvični rozcvičili a potom nám predviedli dva druhy capoeiry. Pomalšia sa volá angola. Hráči sa držali pri zemi, boli blízko seba a akoby sa navzájom prepletali. Potom predviedli rýchlejšiu variantu s rôznymi akrobatickými kúskami. Pripomínala trochu tanec, konkrétne breakdeance. „Capoeira je bojové umenie, tanec aj hra. Existuje viacero štýlov, každý sa zameriava na niečo iné. Naša skupina to berie skôr ako hru. Sú kluby, ktoré sa špecializujú viac na bojovú časť. Podobnosť s breakdeance nie je náhodná. Breakdeance sa dá považovať za určitú odrodu capoeiry. Ale capoeira bola skôr. Američania ju videli, páčila sa im, tak si ju prispôsobili a vznikol z nej breakdeance,“ povedal Ján Ochodnický. Capoeire sa venuje siedmy rok. „Podarilo sa mi nahovoriť jedného kamaráta a miestnych breakdeancerov, strechu nad hlavou nám poskytol a stále poskytuje Posádkový klub. Cvičiť sa dá síce aj vonku a je to dokonca lepšie, ale iba v lete. Capoeiru sme sa učili z pozháňaných materiálov. Ľudia sa striedali, stále som zaúčal nových a klub sa vyvíjal pomaly. Zistil som, že je veľmi dôležité spolupracovať s inými klubmi capoeiry. Začalo sa to spoločným tréningom s popradskou capoeirou, bol som na workshope v Košiciach a úroveň klubu začala stúpať. Od minuloročnej jesene fungujeme ako štandardný klub capoeiry na Slovensku pod názvom Capoeira Nicolao a začlenili sme sa do medzinárodnej skupiny Capoeira Oxumare.“
Môže ju cvičiť každý
Ján Ochodnický študuje teleinformatiku na elektrotechnickej fakulte v Brne, kde sa tiež venuje capoeire. Robí vedúceho trénera v klube, ktorý má až šesťdesiat členov. Mikulášsky má desať členov a keďže Ján je väčšinou v Brne, stará sa oň Libor Sochor. Capoeire sa venuje asi tri roky. Najťažie preňho bolo vraj naučiť sa kolísavý pohyb, najľahšie oblúkový kop.
Keďže chlapci pri tréningu predviedli rôzne akrobatické kúsky a každý chvíľu hral aj spieval, mysleli sme si, že na tento druh športu treba mať isté fyzické aj hudobné predpoklady. „Mýlite sa. Capoeira nezávisí od fyzických predpokladov a môže ju cvičiť každý, kto má záujem. Je to iba o tom, či to chcem robiť alebo nie. Keď som s capoeirou začínal, nevedel som ani poriadne kopnúť. To je chyba väčšiny začiatočníkov, že chcú hneď vedieť kopy a robiť akrobaciu. Je to úplne o niečom inom. Treba začať, akoby ste chodili na tanečnú, chytiť rytmus, roztiahnuť šľachy... A čo sa týka hudobných predpokladov, mám skôr hudobný hluch ako sluch a k hudbe som sa dostal až prostredníctom capoeiry,“ skonštatoval Ján Ochodnický. Na berimbau hral s takou ľahkosťou, až sme uverili tomu, že je to naozaj ľahké a chceli sme si to vyskúšať. Ale také ľahké to zase nebolo.
Improvizácia a zábava
Zaujímalo nás aj to, či by sa capoeiristi ubránili, keby ich niekto napadol. „To sa pýtajú ľudia vždy na začiatku, keď sa chcú k nám prihlásiť. Ubrániť by sa tým dalo, ale nie na nižších úrovniach, nie na začiatku. Ako som už povedal, capoeira má viacero štýlov. Sú kluby, ktoré sa špecializujú viac na bojovú časť. Naša skupina to však berie skôr ako hru. Ide o to, aby sme sa zabavili, naučili techniku, potom ideme spolu na kofolu, porozprávame sa a sme ako jedna veľká rodina.
Capoeira je predovšetkým o improvizácii. Cvičíme najčastejčie v bielych nohaviciach, ktoré sa volajú abády, náš klub má žlté tričká. Úroveň sa určuje pásmi – cordaom. Ale mnohí cvičia capoeiru pre zábavu a nemajú žiaden pás a pritom sú rovnako dobrí ako tí, ktorí pás majú. Capoeristi vedia, že cordao je predovšetkým na to, aby nám držali ,gate´ a svoju skutočnú úroveň zistíme až v rode,“ vysvetlil Ján Ochodnický.
Mikulášskych capoeristov môžete koncom júla a počas augustových víkendov vidieť v Tatralandii. Ak sa vám brazílske bojové umenie bude páčiť, môžete sa k nim pridať.
