Tohtoročnú jar sme mali v „karanténke“ veľmi rušnú. Psíky si u nás podávali kľučku. Jedného nám doviezli, ďalší odišiel. Bolo ich neúrekom. Už som si myslela, že to nie je možné, že sa ľudia zbláznili.
Na jar k nám prišiel aj Gustík. Bolo to mladučké, krásne psie dieťatko. Jeho žalostný nárek sa ozýval široko-ďaleko. Dala som ho do výbehu s ostatnými psíkmi. Keď zistil, že nie je sám, jeho nárek sa zmenil na radostné štekotanie. Hneď sa skamarátil. Jój, to bolo naháňačiek, bitiek o hračky, nešiel sa vyrozprávať. Jeho krútiaci sa chvostík a iskričky, ktoré mu hrali v očkách, naznačovali radosť zo života. Vždy behal dookola prvý a za ním ostatné psíky. Udával tempo v hre. Bolo radosť sa na neho pozerať.
Uboleným pohľadom prosil o pomoc
O niekoľko dní, ale Gustík zvážnel. Prestal sa hrať, behať, hračky pre neho nič neznamenali. Posedával. Keď ho psí kamaráti volali hrať sa, len na nich letmo pozrel. Myslela som si, že trucuje a že ho to prejde. Neprechádzalo. Začala som si ho viac všímať. Jeho krôčky boli malátne, v mojom náručí mu hlávka bezvádne klesla na bok. Veľmi som sa zľakla. „Gustík, čo ti je?“ Jeho ubolený pohľad prosil o pomoc.
Privolala som veterinárneho lekára. Medzitým som mu prichystala nový peliešok v kancelárii, aby som ho mala stále pod dohľadom. Mal boľavé bruško. Zachvátila ho zákerná choroba, ktorá postihuje mladučké psíky.
Lekár nasadil prísnu dietu, ale upozornil nás, že Gustík môže zaspať navždy. Nasledovali antibiotikové injekcie a psík mal predpísaný silný čierny čaj. „Gustík, napi sa čajíčku, pomôže ti.“ Lenže on len s vypätím síl zdvihol hlávku, vzdychol si a hneď ju bez záujmu položil na vankúš. Zobrala som teda misku s čajom a namáčala som si doň prsty, ktoré Gustík oblizoval. Potom unavený zaspal. Len podľa bruška, ktoré sa pri zrýchlenom dychu nadvihovalo, som vedela, že je ešte medzi nami. Sadla som si k nemu a rukou som mu bruško jemne masírovala. V duchu som sa mu prihovárala: „Gustík, bojuj, ešte máš celý život pred sebou, treba ti skákať, behať...“
Prežije, kým sa vrátim?
V ten deň som s ťažkým srdcom odchádzala domov. S obavou som očakávala nasledujúci deň. Ráno som potichučky otvorila dvere do kancelárie, pozrela na Gustíka. Zdvihol hlavičku, pohladila som ho a on trošku pokrútil chvostíkom. Zobrala som ho do náručia a pomasírovala boľavé bruško. Keď sa o pár dní posadil a prehovoril slabučkým štekotom, to bolo radosti. Lekár povolil zjemniť diétu. Začali sme mu variť polievku s rezancami. Zakrátko sa postavil na nohy a bol už schopný pozrieť sa von. Ale len na chvíľočku, lebo jeho telíčko bolo ešte veľmi slabé. Postupne sme mu do polievky pridávali uvarené, nadrobno nakrájané mäso a výdatné granulky. Gustíkové očká sa znovu začali vyjasňovať, telíčko sa zviechavalo, nôžky sa prestali podlamovať. Prestali sme mu variť čierny čaj, granuliek do polievky sme dávali stále viac a viac, až Gustík prešiel na normálnu psiu granulovú stravu. Znovu veselo behal a skákal. Jeho kamaráti ho hlasným štekotom privítali a Gustík im všetkým vyrozprával, ako ho veľmi bolelo bruško.
Bude z neho strážny pes
Prišiel deň, keď si ho odviedol nový pán. Gustík išiel strážiť dom a veľkú záhradu. Musí sa toho ešte veľa učiť, ale ako ho poznám, zvládne to. Jeho nová pani, ktorá je doma so svojím synčekom, povedala: „...som na materskej dovolenke nie s jedným dieťaťom, ale s dvoma, so synom a Gustíkom.“
Autor: Libuša Šoltésová
