Murárika mám vždy a všade
Všade, kam idem, je murárik nejakým spôsobom so mnou. Bol som v nemocnici, pretože na skale som si narazil palec a museli mi ho operovali. Pred operačným vyšetrením mi sestrička povedala – zobliecť sa. Do trenírok? opýtal som sa. Začal som sa zobliekať. Sestrička nepoznala murárika s červenými krídlami. Ja som ho mal na kabáte, na svetri, na tričku, na trenírkach. Ona na to: ešte aj pod trenírkami máte vtáčika s červenými krídlami? Tam ho síce nemám, ale takého vzácneho vtáčika ako ja mám na trenírkach, vy ste ešte nedržali v ruke, odpovedal som. Potom som celú operáciu lekárovi i sestričkám rozprával o murárikovi. O týždeň, keď som prišiel na preväz, čakáreň bola plná ľudí. Sestrička otvorila dvere a na celú čakáreň povedala – poďte vy s tým červeným vtákom. Vtedy bola rozšírená vo svete vtáčia chrípka, tak si všetci mysleli, že aj ja mám tú čudnú chorobu. Keď som vyšiel, pýtali sa ma, čo to máte za červeného vtáka?
Čo dokáže jeden vtáčik
Niekoľkokrát ma murárik zachránil. Dokonca aj pred väzením. Ja som si totiž murárika kreslil všade. V škole bolo z toho zle, pretože murárik bol v každej knihe. Možno na každej tretej strane. Chcel som, aby všetci o ňom vedel.
Udalosť z vojenskej služby. Na vojne vás urobili tým, čím ste nechceli byť. Mňa urobili technikom roty. Oleje, benzíny... Podľa rozpisu som býval aj dozorným útvaru. To všetci vedeli, že Miro Saniga je benevolentný, tak to bude počas jeho služby pijatika, ženy a všetko sa dovlečie na útvar. Miro nikoho neudá. Ja som bol taký. Raz o polnoci prišla kontrola. Generál zo západného vojenského okruhu. Otvorili sa dvere, zavreli. V miestnosti bolo ticho, ja som si stále kreslil murárika. Pomyslel som si, že nejaký dobrý vojak prišiel z vychádzky. O chvíľu som si všimol, ako som mal hlavu dolu, modré pásiky na nohaviciach. Pozrel som hore. V strachu som ľavou rukou pozdravil, lebo v pravej som mal ceruzu. „Četaři absolvente, já vás dám zavřít, že zčernáte. Já tu deset minút stojím, a vy nic.“ Súdruh generál, odpovedal som, ja som na vojne nedobrovoľne a ak by som si tohto vtáčika nekreslil, neprežijem a vy máte mimoriadnu udalosť. Neprežil by som, keby som nebol sprítomnený s týmto vtákom, keby som sa mal dívať len na vaše vetriesky. On sa na mňa hádam tri minúty díval, obarený, čo som si mu dovolil povedať. Potom hovorí – takú hlbokú lásku som nevidel, dajte mi knihu dozorného útvaru. Čo sa stalo potom, bolo hádam božie riadenie: sluch generála bol absolútne odpojený. Vedľa kamarát, ktorý sa miloval so svojou ženou, ktorému som dovolil, aby prišla. Bolo to hlučné. Ostatní popíjali pivo, hulákali, katastrofa. Generál však napísal: Vzorný poriadok. A odišiel. Na druhý deň bola hrôza. Z jedenástich utvárov, ktoré tam vtedy boli, len dva mali vzorný zápis, ostatné hrôza... Nášho majora povýšili na podplukovníka. Mňa sa pýtal, ako som to dokázal, že bol poriadok na útvare. Hovorím – ja sám neviem, ale tento vtáčik to dokázal.
Rizikový klient pre banku
Fotoaparát mám tiež len vďaka murárikovi. Raz mi totiž kamarát volal – máš odložený fotoaparát, zožeň stotisíc. Ja ako som bol oblečený v terénnom odeve, išiel som do banky. V terénnom, vibramy, zašpinený. Len čo som vošiel, bol som podozrivý. Esbeeskár za mnou. Postavil som sa do radu, postupoval som. Esbeeskár vedľa mňa. Mne to neprekážalo. Sadol som si na stoličku pri pracovníčke banky. Bola to veľmi milá pani. Čo si želáte? Chcel by som pôžičku. Stotisíc. A začala: stav? slobodný. To nemá kto za vás ručiť, aké máte nehnuteľnosti? Štyridsať kŕmidiel okolo domu. Nejaké auto? Starý horský bicykel. Potom prišla najdôležitejšia otázka: aké povolanie vykonávate? Hovorím: výskum vtákov ako vedecký pracovník. Vtedy však bola vtáčia chrípka aj v konzerve. Vtáčia chrípka – pozor! Tetka ako sedela, odrazila sa od stola, odo mňa, aby som na ňu nedýchal. Esbeeskári ma chytili popod pazuchy a zdvihli zo stoličky, že ma odvedú. Ona sa spamätala, povedala, nič vážneho sa nestalo. Pred odchodom som jej však podal obrázok murárika, aby sa nebála, že on veru nemá vtáčiu chrípku a že takého vtáčika nebude nikdy vidieť. Ale nejaký informátor bol v banke, pretože o tri minúty mi telefonovali, či som chcel vykradnúť banku.
Príbeh mal pokračovanie. Popoludní som mal telefonát z banky, že zasadala banková rada a keďže som rizikový klient, pôžičku nedostanem. Zavolal som kamarátovi, že nemám peniaze na fotoaparát. Na druhý deň ďalší telefonát z banky – príďte rýchlo tak, ako ste. Ale som v teréne ešte viac špinavý ako včera, ja na to. Príďte, čaká vás riaditeľ banky. Zafúľaný som si k nemu sadol. Čo sa zmenilo? To, že na bankovej rade sa dozvedel o šume, že sa v banke niečo stalo, že esbeeskári zasahovali – ale bol to nejaký podivín, chcel peniaze a nechal na pamiatku vtáčika. Veď to je murárik, riaditeľ na to. Ja nepoznám len tohto vtáčika, poznám aj človeka, ktorý vám ho dal. Miro Saniga a vôbec nie je rizikový klient. Takže vďaka kresbe murárika na pohľadnici som pôžičku dostal.
