„Mojich prvých desať kníh bolo tichých. Takmer nikto o ich vydaní nevedel. Nijako zvlášť som ich neoslavoval, ale murárik červenokrídlý, ktorý ma drží nad vodou a je mojím kardiostimulátorom, si oslavu zaslúži.“ Miroslav Saniga
Mirova srdcová záležitosť
Niekto knihy krstí, niekto uvádza do života, Miroslav Saniga z Liptovských Revúc tej svojej jedenástej nazvanej Rozjímanie s murárikmi oslavu vystrojil. Na Staré Hory, kde Miro pôsobí ako vedecký pracovník na výskume vtáčích spoločenstiev, prišli jeho priatelia, známi, spolupracovníci, deti. A muráriky. Boli všade. Samozrejme, nakreslené – celé šnúry Mirových kresieb s jedinou modelkou – s murárikom. Ale aj maľované obrazy, muráriky vystrúhané, vytlačené na tričkách detí, na pohľadniciach, plagátoch, aj na obálke knihy.
„Murárik je Mirkova srdcová záležitosť, a tak folklórna skupina Revúčan pod vedením harmonikára Janka Paračku sa rozhodla pozdraviť svojho rodáka, zaspievať mu zopár pesničiek o prírode, Slovensku, o hore... Veď krstí knižku,“ vysvetlila kultúrna pracovníčka z Liptovských Revúc Justína Janeková, prečo sa okolo M. Sanigu krútia ženičky v krojoch. „Aký je Mirko Saniga? Veľmi priateľský, má rád prírodu, zvieratá, nedopustí na ne. Tvrdí, že zviera človeku neublíži. On je tak zžitý s prírodou, že jej verí. Má rád ľudí, vždy úsmev na tvári, veľmi idú za ním mladí.“ Podľa Jána Paračku mal byť Revúčanov spev pre Mirka prekvapením, on zatušil, že prišli spievať jemu a murárikovi. „Ale možno ho náš spev pohladkal na duši,“ zauvažoval Ján Paračka. Nielen pohladil, priam vtlačil slzy do očí Mirovi i jeho priateľom. „Máme radi Mira Sanigu,“ povedala Jana Drubáková z Liptovských Revúc. „Moje tri deti Julka, Jarka a Dominik maľujú tak ako ja obrázky, namaľovali mu ako darček murárika.“
Podivné vtáčie stvorenie
Miroslav Saniga tvrdí, že murárik je podivným stvorením, ktoré omámi každého. „Na Tiesňavách som po búrke stretol rakúsku modelku. Bola stečená z make upu. Ja som robil výskum. Zastavila sa, vraj čo tam robím po daždi. Ja jej hovorím – skúmam tohto vtáčika, murárika. Bližšie sme sa zoznámili a bola udivená z neho tak ako ja, keď som si ho zamiloval na Troch kráľov v roku 1971. Vtedy sme hrali v dedine hokej. Zbadali sme ho. Jeden z nás povedal: poďme domov po gumipušky a zastrelíme ho. Ale rovnaké myšlienky som mal aj ja.“ Láska k murárikovi Miroslavovi naplnila celý život. Vraj sa cíti ako zaľúbený, ktorý na objekt svojej lásky musí myslieť dvadsaťštyri hodín denne. Murárik je podľa M. Sanigu vtáčik, ktorý akoby nepatril na túto Zem. Vyzerá ako nebeský anjelik s červenými krídlami, lieta ako nebeský anjel. „Keď som bol malý, nikde sa o nich nepísalo. Vtedy som si povedal, že budem robiť misiu. Povedal som si: budeš misionár murárika, hlucháňa, vtáčikov, prírody a každého, s kým sa stretneš, naučíš o ňom niečo.“ A svoje predsavzatie plní. Príroda, les, zvieratá sú jeho svetom, o ktorý sa rád podelí. „Rád si pohovorím so starými tetkami. Keď ma vidia, môžu sa opýtať, akáže to sýkorka chodí do kŕmidla, koľko majú sypať slnečniče, či majú vtáčatá dosť, či im môžu vypekať zákusky a aké. Naozaj, jedna tetka vraj rada vypeká, ale že nemá rodinu, tak bude sýkorkám vypekať.“
