Dlhé roky slúžil človeku, a tak sa medzi nimi vytvorila zvláštna spätosť.
Pred dvoma rokmi zostavil učiteľ Michal Jurečka zoznam konských záprahov v Závažnej Porube počas 20. storočia. V zozname zaznamenal tridsaťosem konských záprahov. Dnes sa v obci chovajú už len dva koníky. Jeden statočne slúži R. Piatkovi v lesnej prevádzke, druhého chová a vychováva Michal Jurečka ako „koníčka“ pre využitie v agro a lesoturistike. V podobe mladého veterinárneho lekára naberá zviazanosť človek-kôň novú kvalitu. Skrátka povedané, v mnohom spomínaná spätosť pripomína rozprávku Svenči gazda, zvieracej reči vedomý.
Potrebuje veľa času a obety
Ako sa dostal veterinárny lekár k chovu a výcviku koňa? Otázkou začíname rozhovor spoločne sediac s chovateľom, vychovávateľom, pohoničom a lekárom zvierat v jednej osobe na bričke smerujúcej do Ploštínca. V záprahu kráča 24-mesačná kobylka Sheena. Spoločne vychutnávame neobyčajný spôsob dopravy a kocháme sa okolitou prírodou. Ťažko písať do notesa, keď voz hrkoce po hrboľatej ceste. Zvukový záznamník nieto kde zapojiť, a tak vlastníme len pamäť. Všetko však starostlivo zaznamenávame do osobného počítača v mysli a to hneď, od prvej chvíle, lebo rozprávanie o chove a výcviku koní je nadmieru zaujímavé.
„Zvieratká som si obľúbil už v detstve. Vyrastal som v paneláku v Martine, no najlepšie som sa cítil v starootcovskom dome v Porube, kde sa vždy niečo chovalo. Obľúbil som si psíky, ale najviac ma ťahalo ku koňom. To aj rozhodlo o mojej životnej ceste. Prihlásil som sa študovať veterinárne lekárstvo do Košíc, kde okrem povinných predmetov, motivovaný pokrvným záujmom, som navštevoval netradičné predmety: jazda na koni a podkúvanie. Kováčovcov je síce v Porube neúrekom, ale skutočného kováča už treba hľadať ako ihlu v kope sena. Neskôr na vojenčine v Dukle Banská Bystrica sme ošetrovali deväť koní určených pre moderný päťboj. Tu som testoval svoj vzťah k týmto ušľachtilým zvieratám a povedal si, že určite príde doba, keď si zadovážim mladého koníka, ktorému sa budem venovať. To však chce podmienky, veľa času a obety.“
Čihí, heta, pŕŕ, curik
Vezieme sa a pozorujeme krok i dôstojné správanie uvoľnenej, mladej kobylky a pozorne registrujeme, čo naliehavo prízvukuje jej chovateľ.
„Pes je ideál. Emócie ukáže na sebe celkom viditeľne. No kôň má tiež dušu, avšak pochopiť individualitu kráľa domácich zvierat je oveľa zložitejšie. O tomto vzťahu by vedelo rozprávať všetkých tridsaťosem gazdov z Poruby, čo chovalo kone. Pripomínam, že tu ťažko budovať na rovnocennosti. Kôň predstavuje inú hmotnostnú kategóriu, takže hrať sa s ním nedá. Koníka treba pekne osloviť, nikdy nemožno ísť proti nemu. A vychádzať z toho, čo nám chce povedať. V tejto komunikácii má prednosť pekné slovo pred hrubou silou. Pričom človek musí vyjadriť svoju nadradenosť.“ Čo povedal, hneď predstavil brilantným spôsobom. Na povel „heta“ sa kobylka otočila doprava, na „čihí“ zabočila doľava a po „pŕŕ“ zastala. Keď zaznelo „curik“, začala cúvať. „Vo výchove koňa je dôležité sústavne hovoriť to isté a trvať na splnení povelu. Kôň si to zapamätá, stáva sa poslušný a ovládateľný. Takýto rozhovor plynie však na rôznej úrovni, ak má byť koník vysoko upotrebiteľný. No nie je to stroj,“ zdôrazňuje majiteľ a ďalej vysvetľuje. „Kôň je obdarený vysokou emočnou inteligenciou, nedá ju síce najavo ako pes, ale pamäť má vynikajúcu. Čo sa raz naučí, pamätá si celý život. Po rokoch pozná svojho gazdu, pamätá si cestu domov, človeku neublíži... Je však plachý a bojazlivý. Ako si ovca zvykne na jedny ruky, tak aj kôň podáva najlepšie výkony v jedných rukách. Pozitívnou komunikáciou sa vytvorí jedna dvojica: nie subjekt-objekt, ale spojenie dvoch subjektov. Hovorím to preto, lebo kôň je osobnosť, má svojskú konskú povahu. Všetko ale treba pochopiť a porozumieť podstate jeho správania. Ak sa naruší tento vzťah, vytvára sa duševný blok, vznikne strach a to sa u koňa ťažko prekonáva,“ vysvetľuje veterinárny lekár. A my v tejto chvíli vieme, že hovorí nielen ako psychológ zvierat, ale aj doktor zvieracej duše.
Výchova koňa je proces
Pozorne vnímame závideniahodné znalosti, enormný záujem o kvalitný výcvik a evidujeme aj výsledok perfektnej spolupráce medzi ušľachtilým zvieraťom a veľkodušným človekom. Osobitosť predurčuje túto dvojicu k tomu, že si rozumejú čoraz viac.
Pristavme sa ešte pri tom, čo každý chovateľ považuje za najdôležitejšie: rodokmeň. Prezeráme preukaz pôvodu, odkiaľ sa dozvedáme meno koňa: Sheena, (Šína) narodená 29. apríla 2005, otec Shifon, matka Zuzana. Je to norický kôň, pracovitý, ľahko ovládateľný, s dobrým temperamentom a pozitívnym charakterom. Na kŕmenie menej náročný. Základ potravy predstavuje kvalitné seno, ovos, pomletá pšenica, kukurica, rôzne doplnky, granule a čistá, studničná voda. Dôležitá je aj stabilná teplota v maštali.
„Podobne ako človek, aj kôň je citlivý na rôzne choroby,“ prízvukuje doktor súci aj do voza, aj do koča. „Základ predstavujú zdravé nohy, srdce a pľúca. Veď je to športovec, čo každým dňom svojou prácou podáva nemalé výkony. Výchova mladého koňa je tiež proces: najskôr sa učí kráčať popri mame, potom ťahá so skúseným koňom a postupne sa hľadá vhodný partner do páru. Podľa povahy a správania. Aj línia je veľmi dôležitá. V konskom svete predstavuje predpokladané vlastnosti a očakávané výkony.“
Zmĺkli sme, ochladzuje sa a kobylka Sheena bez povelu, pomaly vykračuje do svojho príbytku. Pochopila, že rozprávanie je na konci. A nás v tejto chvíli nenapadá nič iného ako podoba tejto reality s rozprávkovým príbehom Svenči gazdu zveršovaného M. Rúfusom: „To bolo dávno, veľmi dávno veru, keď ešte človek nebol takto sám. A hviezdičky si zvával na večeru, aj ako starší brat bol zvieratkám. Keď Svenči ako odmenu za dobrú službu dostal od „najvyšších“ do daru schopnosť rozumieť zvieracej reči, spoločne so štvornohými, začal spievať chválu na život. Odvtedy gazda, ako rok sa krúti, od včasnej jari čelom do zimy, rozumie všetko svojim uliahnutým, hovorí s nimi ako s rodnými. A je šťastný, lebo vie, čo vie.“