Scénograf Boris Kudlička (35), rodák z Ružomberka, mal doteraz doma len ceny poľského ministra kultúry - Gloria Artis, poľskej televízie či poľského divadelného inštitútu. Doma mu visí aj Doska za scénu k baletu Rasputin uvedenom v Slovenskom národnom divadle. Na Pražskom quadriennale nedávno získal jednu z ôsmich zlatých medailí. Na toto najväčšie svetové scénografické fórum, kde naša expozícia prezentovala jeho scénické návrhy, prišiel ovešaný dvomi dcérami. Spolu s manželkou za ním dorazili z Varšavy.
Aký je to pocit, dostať cenu, ktorú z našich scénografov získali zatiaľ len takí nestori ako Ladislav Vychodil či Jozef Ciller?
Veľmi si túto cenu vážim, lebo potvrdzuje istý smer. Je to sumár mojich štrnástich až pätnástich rokov práce. Teraz sa musím rozhodnúť, čo ďalej.
Čo vás teda najbližšie čaká?
V auguste idem do Holandska robiť Cherubíniho operu Medea. Potom v septembri prenášame Bohému do Washinton National Opera, kde ju bude dirigovať Placido Domingo. Časť novembra strávim v Los Angeles, kam sa bude vracať Don Giovanni. Na začiatku budúceho roku budem vo Vilniuse pripravovať Borisa Godunova, vo Frankfurte Znásilnenie Lukrécie, v Izraeli zasa Madame Butterfly. Na konci sezóny sa vrátim do Bratislavy.
S Placidom Domingom spolupracujete už od roku 2001. Ako na vás pôsobí?
Mal som už možnosť robiť s ním na troch projektoch. Je to ikona súčasnej svetovej kultúry, vzácny človek, ktorý dokáže robiť neskutočné množstvo aktivít a pritom byť neuveriteľne sústredený. Je riaditeľom opery nielen vo Washingtone, ale aj v Los Angeles. Hoci len ráno pricestoval vlastným lietadlom, večer už sedel na skúškach a všímal si každý detail, dával pripomienky technike. Pritom stále ešte spieva, dokonca začína intenzívne dirigovať. Jeho iniciatívou je aj Operalia, súťaž mladých spevákov, ktorá sa koná na niekoľkých miestach sveta.
Hviezdneho partnera ste mali aj pri filme Medzi cudzincami, ktorý režíroval Edoardo Ponti, syn Sofie Lorenovej. Bude táto spolupráca ešte pokračovať?
Bolo to intenzívne, ale pre mňa je dnes už skoro nemožné pracovať pre operu aj pre film súčasne. Človek sa musí profilovať a venovať sa tomu, čo sa mu darí najlepšie.
Vnímajú vás vo svete ako slovenského či poľského výtvarníka?
Napoly. Pre Poliakov nie som ani Slovák, ani Poliak. V životopisoch však vždy uvádzam, že som Slovák.
No žijete v Poľsku, pričom ste stále na cestách medzi metropolami, kde pracujete. Ako znášajú rozcestovaného otca vaše dcéry?
Je to náročné, priam logistické spojenie, vyžaduje si to veľkú sebadisciplínu, aby to mohlo fungovať. Študentský sen o prepojení práce, cestovania a spoznávania nových ľudí sa mi postupne plní. Som si však vedomý, koľko tolerancie si to vyžaduje. Hlavne od mojej manželky. Bez vzájomnej podpory a dôvery by to asi nešlo.
Ste ženatý s baletkou. Dostane sa ešte niekedy k tancu?
Alexandra už netancovala šesť rokov, jej návrat na scénu už asi nebude možný. Rozhodla sa, že nasledujúce roky bude jej povolaním byť matkou a manažérkou nášho domu. Škoda, že dnešná spoločnosť nedokáže takto zamestnané ženy doceniť.
Ako spomínate na VŠMU, kde ste študovali?
VŠMU mala v čase, keď som na ňu chodil, európsku úroveň. No je škoda, že sa už na škole nekladie väčší dôraz na hudobné divadlo, aby sme mali ľudí pripravených na prácu s veľkým priestorom. Ten môže byť totiž veľkou výzvou. Keď si predstavím novú scénu Slovenského národného divadla, jeho obrovský priestor bude treba vedieť zaplniť. Má to isté pravidlá. Treba vedieť, kam postaviť sólistu, aby ho bolo dobre počuť, čo s 80-členným zborom, aby sa vôbec na scénu zmestil. Nie je to len o pekných obrazoch.
Ako sa vám pozdáva nové Národné divadlo so svojimi technológiami a parametrami?
Doma často ani nevieme, akým veľkým potenciálom disponujeme. Nová operná sála má fantastickú proporciu. Portál je takmer panoramatický, umožňuje teda širokoformátové komponovanie priestoru. Ako by sme zmenili myslenie z pomeru 4 : 3 na pomer 16 : 9. Navyše, je tu obrovské zadné a bočné javisko, čo nám umožňuje dynamické riešenia pri zmene scény.
Sledujete ešte slovenskú výtvarnú scénu či divadlo?
V Poľsku som už dvanásť či trinásť rokov, mám málo možností všetko sledovať. Udržujem však kontakty so svojimi kamarátmi a kolegami, s ktorými sme kedysi snívali o práci na profesionálnom javisku.
Majú Poliaci iný vzťah ku kultúre ako Slováci?
Kultúrne máme k sebe blízko, rozdiel je však v tom, že divadelní umelci sú v Poľsku oveľa lepšie ohodnotení a docenení. Poliaci sú ku kultúre štedrejší, umožňuje im to potom aj intenzívnejšiu európsku konfrontáciu. Nejde o to, kto má viac talentu, ale ako ho kto využíva.
Myslíte si, že na Slovensku si nevážime talenty? Preto ste odišli do Poľska?
Takto som to necítil. Môj dôvod bol akýsi podvedomý. Po skončení školy som hľadal ešte svojho osobného mentora, ktorý by mi prezradil viac tajomstiev scénografie. Stal sa ním pre mňa Andrzej Kreutz-Majewski. Lákal ma teda skôr kontakt s autoritou, ako aj monumentálny scénický priestor ich Veľkého divadla, kde sídli Národná opera.
Z Národnej opery vo Varšave ste však už s režisérom Mariuszom Trelinským odišli. Prečo?
Chceli sme tam vniesť organizačné zmeny, plánovanie na štyri sezóny dopredu. Len vtedy sa totiž dajú nájsť sponzori, dobré spevácke obsadenie a kvalitné realizačné tímy. Odborové zväzy však zmenu odmietli.
Máte pocit, že poľská kultúra je dnes pod politickým tlakom?
Bohužiaľ, myslím si, že zmeny vo Veľkom divadle boli vynútené aj politickým zmenami a súčasným ministrom kultúry. No mňa osobne spojenie politiky a kultúry nezaujíma, vážim si ľudí, ktorí sú nezávislí. Myslím si, že poľské divadlo sa však podobným tlakom dosť dobre bráni.
Čo slovenského vám v Poľsku chýba?
Kontakt s horami. Okolie Varšavy je veľmi ploché a fádne. Chcelo by to aj intenzívnejšiu výmenu názorov s mojimi priateľmi na Slovensku. Nehovoriac už o maličkostiach ako treska, halušky či kofola.
Dokázali by ste sa vrátiť?
Ja sa na Slovensku cítim dobre. Niekedy mi tu chýba väčšia sebadôvera v konfrontácii so súčasným svetom. Darí sa nám to v ekonomike. Bolo by dobré, keby sme takto úspešní boli aj v kultúre.
Rozumiete si umelecky s otcom, ktorý je tiež výtvarníkom?
Veľmi dobre, a práve preto, že ma nasilu do ničoho netlačil. Náš dom bol vždy veľmi otvorený, stretávali sa u nás mnohí umelci. Možno aj preto boli neskôr moje kontakty s „bohémou“ veľmi prirodzené.
Aká bola najdrahšia produkcia, na ktorej ste robili?
Myslím, že to bol Don Giovanni. Využili sme tam skoro kilometer svetelných vlákien. Len samotná výprava stála vtedy asi 8 miliónov korún.
Porota Pražského quadriennale vám udelila cenu „za využite technológií pri vytváraní úchvatných obrazov“. Sú pekné obrazy cieľom vášho snaženia?
Dnes silnie trend k antiestetike a brutálnemu realizmu. Niekedy sa vo svojom myslení, v ktorom preferujem emocionálne obrazy, cítim starý.
Zachytili ste na quadriennale nejaké nové trendy?
Asi už dlhšie idú vedľa seba dve tendencie: na jednej strane je to kvázi realizmus, citovanie reálnych priestorov a situácií. Na druhej zasa pokusy o isté poetikum, maliarsky až grafický rukopis. Dnes do toho všetkého ešte výrazne vstupuje otázka technológií. Svetelný dizajn dokáže produkciu veľmi skvalitniť.
Makety scén pripomínajú detský nábytok, kostýmy sú ako z rozprávok. Je scénografia vôbec serióznym povolaním pre muža?
Často si kladiem podobnú otázku, najmä ak práve robím na makete v mierke 1:50 a maličkým figúrkam priliepam do rúk ešte menšie kufre. Divadelný svet je magickou škatuľkou. Neexistuje veková hranica, pri ktorej by nás prestalo baviť do nej vstupovať.
