„Mám doma jedenapolkilový hríb. Ak si ho chcete odfotografovať, prídite, lebo ho idem pokrájať,“ zatelefonovala nám vo štvrtok do redakcie maratónska bežkyňa Ľudmila Šunová. Zabehla už 115 matarónov na všetkých šiestich svetadieloch, väčšinou v kroji. Aj zatiaľ posledný v tomto roku v Antarktíde.
Chceli sme maxihríb vidieť, a tak sme sa za ňou vybrali do Ploštína. Priznala sa, že hríb nenašla ona, ale Paľo Húlek. „Prehovorila som ho, aby mi ho predal za 150 korún. Ja hríby hľadať neviem. Keď nejaké nájdem, samé plávky.“
Chceli sme si odfotografovať nielen hríb, ale aj jeho nálezcu. Je valach a pasie ovce pri salaši v Ploštíne. Behali sme po kopcoch a už to vyzeralo, že ho nenájdeme. Ovce sme síce našli, ale jeho sme nevideli. „Paľo Húlek,“ zakričala maratónkyňa, až sa hory ozvali. Vzápätí sa objavil aj so psom. „Volá sa Kuštra. Naschvál som mu dal také ťažké meno, aby si ho ľudia nezapamätali a stále naňho nekričali,“ dozvedeli sme sa od Paľa. Študoval na stavebnej škole a na salaš chodieval odmalička s otcom, ktorý je tiež valach. V lete Paľo pasie aj dojí ovce, v zime je doma alebo robí na stavbách. Popri tom, že pasie jarky, hľadá každý deň aj hríby. Za pätnásť dní ich údajne našiel už štyristo, ale tento je zatiaľ najväčší. „Časť som porozdával rodine a kamarátom, niektoré sme pojedli, pokrájali a nasušili. Ale tento mi bolo ľúto pokrájať, tak som ho radšej predal. Inak hríby nepredávam,“ povedal Paľo. „Ale ešte jeden taký menší by si mohol nájsť pre moju dcéru do Bratislavy,“ prehovárala ho Ľudmila. Možno jej ho daruje k okrúhlym 75. narodeninám, ktoré oslávi v posledný júlový deň. Botasky sa však ešte stále nechystá zavesiť na kliniec. Stošestnásty maratón plánuje zabehnúť v Rajci.
