Najvýraznejšou postavou liptovského motokrosu je už viac sezón slovenský reprezentant v endure Juraj Dozsa: „Najskôr som sa tri roky venoval bikrosu. Pre deti je to ideálna predpríprava. Navyše, mikulášsky bikros s krásnou traťou nad Vitálišovcami má dlho veľmi dobrú úroveň.“ Ako dvanásťročný presedlal na motorku, o ďalšie dve sezóny si začal merať svoje majstrovstvo s pretekárskou konkurenciou: „Šesť rokov som jazdil motokros, potom som prešiel na enduro.“
Juraj, už na prvý pohľad skromný mládenec bez akýchkoľvek hviezdnych manierov, je v súčasnosti pravidelným účastníkom seriálu svetového a európskeho šampionátu. Aj on privítal spontánnu iniciatívu dať dokopy všetkých liptovských terenárov: „Trénujeme, kde sa dá. Za vhodnými podmienkami meriame často zbytočné kilometre do Žaškova, Martina či Žiliny. Potrebujeme vlastnú trať. Viem, všade sú problémy s pozemkami, no dohodli sme sa s priateľmi z Vavrišova a Liptovského Petra. Areál Peterské brehy – Kaleník zatiaľ vyzerá tak, ako vyzerá, ale po čase by mohol spĺňať aj prísnejšie parametre. Inak, počas spomínaných nedávnych pretekov som nemal strach o bezpečnosť divákov, ktorých početná účasť doslova vyrážala dych. Viac som sa bál o niektorých súťažiacich. Evidentne precenili svoje sily, borili sa s terénom a dehydratáciou. Dúfam, že to bola pre každého vynikajúca škola.“
Juraj laikom ochotne vysvetlil, v čom je rozdiel medzi jednotlivými terenárskymi disciplínami: „Enduro sa jazdí aj osem hodín vkuse s časovými kontrolami a rýchlostnými skúškami. Niečo na spôsob automobilovej rely. Motokros trvá na kratšom uzavretom okruhu tak do dvoch kilometrov, do pol hodiny. Countrycross sa jazdí dve hodiny v krajine. Jedno kolo má okolo desať kilometrov.“
Každému je jasné, že motokros v akejkoľvek podobe nie je lacným špásom, ale Milan Dozsa, Jurajov otec, odmietol polemiky na túto tému: „Samozrejme, bez potrebných peňazí to nejde. Oveľa dôležitejšie je správne srdce, vôľa a odvaha. Viacerí na to majú peňaženky, ale nie pravý vzťah. O reprezentantov sa v rámci svojich možností stará zväz, aj keď by to malo a mohlo byť určite intenzívnejšie. Ešte raz opakujem, nerozprávajme o sumách, podstata ducha tohto športu je v niečom inom. Motorkári si na trati nič nedarujú, vedia sa v sedle zdravo pobiť. Jazdia plece pri pleci, ale mimo samotného závodu sú ako jedna veľká a vzájomne žičlivá rodina.“
