Na trati nič nedarujú, vedia sa v sedle zdravo pobiť. Jazdia plece pri pleci, ale mimo samotného závodu sú ako jedna veľká a vzájomne žičlivá rodina...
Rev motorov, rýchlosť, vzájomné súboje, skoky, predbiehacie manévre. To všetko, a ešte omnoho viac, ponúka svojim vyznavačom motokros. Od obnovenej súťažnej premiéry areálu Peterské brehy – Kaleník uplynulo už vyše mesiaca, ale dojmy z vydarenej akcie, ktorej najjagavejším účastníkom a celkovým víťazom bol legendárny Jaroslav Katriňák, budú doznievať ešte poriadne dlho.
„Práve Jaro vyhral posledné preteky na tejto trati niekedy na prelome tisícročí. Mimochodom, odniesol si vtedy domov putovný pohár. Teraz s úsmevom sľúbil, že ak ho nájde medzi hromadou trofejí, na budúci rok ho do súťaže vráti,“ triedil stále živé dojmy Pavel Uličný. „Neviem, čím to je, ale u nás vo Vavrišove mal motorizmus oddávna zelenú. Dalo by sa dlho spomínať na zašlé časy, mňa však oveľa viac priťahuje pohľad na túto partiu, plnú mladých ľudí, ktorým nie je ľahostajný osud tohto nádherného športu. Držím im palce pri snahe zjednotiť sa, a tak si získať väčšiu vážnosť. Ak budem vedieť a môcť, rád im v tom pomôžem. Je skvelé, že sa mladí opäť dávajú dokopy. Práve toto nadšenie ma oslovilo, aby sme zorganizovali preteky. Bolo to super, verím, že o rok to bude ešte lepšie.“
Automotoklub z Liptovského Petra na stretnutí reprezentovali Peter Šeďo a Dušan Capko: „Aj my sa radi pripájame k tejto iniciatíve, že sa dávame oficiálne dokopy. Ideálom by bolo, ak by sme oživili areál Peterské brehy – Kaleník. Nedávne preteky boli najlepším dôkazom, že ľudia milujú adrenalín, motory. Zareagovali na túto ponuku úžasne. Pri skromných možnostiach propagácie nás prišli podporiť doslova davy.“ Motokros naráža na problémy s ochranármi prírody. Stály areál by určite mnohé vyriešil. „Úplne sa to nedá obmedziť. Sú jednotlivci, ktorí nevymenia zážitky z jazdy v prírode za motokrosový okruh. No do určitej miery by sa to dalo tlmiť. Riešením by bolo aj vyčleniť trate vo voľnej krajine, aby sa ľudia mali kde previezť. Všade sú zákazy. Nemôžeme obísť fakt, že sa ťažko stará o tento areál, keď hneď na druhý deň po pretekoch sme zaznamenali prejavy vandalizmu.“
Na dohodnutom mieste, U Dozsovcov v Bodiciach, kde sa odvíjal dej tejto sondy do liptovského motokrosu, sa okolo nášho redakčného diktafónu zišiel celý húf nadšencov vysokých blatníkov. „Tlačovým hovorcom“ sa okamžite stal 20-ročný Mikulášan Imrich Valušiak. Nechcel priveľmi rozprávať o svojom jazdení: „Tri roky sa mu venujem podľa toho, koľko pozháňam korún. Neberiem to tak, že zo mňa niečo bude. Rozmýšľam o živote, čo by som robil, keby som sa zranil. Oveľa viac ma nadchla myšlienka založiť klub, ktorý by združoval všetkých Liptákov, v dobrom slova zmysle, postihnutých touto vášňou.“
Dedičom rodinnej motorkárskej tradície je Vladimír Hanák. Pred ním sa s terénom pasoval jeho starý otec, po ňom aj otec. 15-ročná veľká nádej liptovského motokrosu začínala, podobne ako Juraj Dozsa, s bikrosom na Podbrezinách. Napriek svojmu veku si už skúsil aj enduro: „Každé preteky sú ohromným adrenalínom, vtedy sa rýchlo zabúda aj na bolesť. Keby sme po každom náraze stále vylihovali ako futbalisti, nikdy sa nedojazdia žiadne závody.“
Slová svojich ratolestí potvrdili aj rodičia. Podobne ako v celom slovenskom športe je to aj v tomto prípade hlavne o nezištnom rodičovskom fanatizme. Práve Milan Dozsa, Ľubomír Valušiak a Zuzana Hanáková stoja za ideou vzniku Crossclub-u Liptov. Za všetkých, v tomto odvetví trochu netradične, slová dámy: „Som rada, že sa Vladko pohybuje v partii týchto skvelých ľudí, má koníčka, ktorému venuje všetok voľný čas. Každá mama sa bojí o svoje dieťa, ale musím sa nad to trochu povzniesť, keď vidím šťastie v jeho očiach.“
