Piatok, 23. október, 2020 | Meniny má AlojziaKrížovkyKrížovky

V amazonskom pralese stretla pumu aj jaguára, ale osudným sa jej stal komár

Deväť mesiacov strávila Veronika Vyšná v amazonskom pralese. Bola tam ako dobrovoľníčka a jej hlavnou úlohou bolo monitorovať predovšetkým papagáje, vydry obrovské, kajmany a pralesné cicavce. Okrem toho sprevádzala po pralese zahraničných turistov a domorodcov učila angličtinu. Domov si priniesla nielen veľa nezabudnuteľných zážitkov, pralesný denník a veľa fotografií, ale aj leishmaniózu. Je to choroba spôsobovaná prvokmi podobne ako malária, ktorú prenáša komár. Keďže liečenie na Slovensku bolo problematické, Veronika sa musela liečiť až v Prahe. Dvadsať dní si tam poležala v nemocnici. Krátko po návrate na Liptov cestovala do Prahy znova. Nie však do nemocnice, ale na promóciu. Úspešne totiž dokončila štúdium ochrany životného prostredia na Karlovej univerzite. Ešte predtým, ako si išla po diplom, sme ju v redakcii trochu vyspovedali.

Nebáli ste sa v pralese? Ak áno, kedy alebo čoho najviac?
Asi najväčší strach som mala, keď sme stretli pumu. Bolo to v noci a pôvodne sme išli hľadať pásovca. Ja a ešte jeden dobrovoľník, volal sa Javier. V ten deň sme nachodili už veľa kilometrov a boli sme unavení. Ako vždy sme si svietili baterkami. Zrazu som v poraste uvidela jedno oko. Bolo červené a dosť blízko zeme, tak som si myslela, že je to nejaký hlodavec. V pralese sú bežné. Vzápätí som uvidela druhé oko. Povedala som si, že to možno bude druhý potkan paralelne s tým prvým, čo by bolo dosť čudné. Navyše obaja by museli byť jednookí. (Smiech). Vtom sa vynorila celá hlava a videli sme, že je to puma. Bola to prvá mačka, ktorú som v divočine videla. Najskôr to bolo celkom zábavné, sledovali sme ju baterkami. Ale potom sa hra obrátila a puma začala sledovať nás. Chceli sme, aby odišla preč, ale ona sa nenápadne plížila sa za nami...

Mali ste pri sebe nejakú zbraň?
Nosili sme so sebou mačety, lebo v pralese často spadne nejaký strom a treba si presekať cestu. Ale v živote som sa proti nikomu nebránila. Našťastie, nebolo treba. Puma si to rozmyslela a zmizla v lese.

A toho pásovca ste nenašli?
Nie. Je to zvláštne a trochu ma to mrzí, že som ho za celých deväť mesiacov v pralese videla iba raz, aj to iba na chvíľu a zdiaľky a potme . Pritom pásovce sú tam vraj bežné.

Stretli ste aj iného predátora okrem pumy?
Raz som videla jaguára. Je to taká zvláštna historka. Mala som po pralese sprevádzať dvoch turistov z Rumunska – otca so synom. Vôbec mi neboli sympatickí a neskutočne ma vytáčali. Syn stále rozprával, že jeho otec je šťastný muž, že určite bude na druhý deň pekne a uvidíme veľa zvierat. Ráno pršalo a v duchu som si hovorila: Kde je tvoje šťastie, šťastný muž? Po chvíli pršať prestalo a vydali sme sa na klasickú päťkilometrovú trasu k jazeru, ktorú v prvý deň absolvujú všetci turisti. Nič zvláštne sme nevideli, iba jaguárie stopy. Rumuni sa vytešovali a boli si istí, že o chvíľu uvidia jaguára. Povedala som im, že som v pralese už osem mesiacov a žiadneho som ešte nevidela.
Na spiatočnej ceste zrazu ako blesk z jasného neba vybehol z lesa jaguár. Pomaly pred nami klusal, potom si sadol na chodník asi desať metrov od nás a vrtel chvostíkom ako mačička, keď sa chce hrať. Bolo to neuveriteľné a úžasné. Ten Rumun bol asi naozaj šťastný muž, lebo okrem jaguára sme v ten deň videli v pralese až päť druhov opíc zo siedmich, ktoré sa tam vyskytujú.

Prečo ste sa vlastne rozhodli ísť do amazonského pralesa?
Pracovala som na viacerých dobrovoľníckych projektoch v zahraničí, ktoré sa týkali ochrany prírody. Počas šesťročného štúdia som takmer polovicu času strávila vlastne v zahraničí. Predvlani som bola na dobrovoľníckom pobyte Španielsku. Povedala som, že by som chcela robiť na nejakom projekte v Latinskej Amerike. Dali mi kontakty, poslala som prihlášku a zobrali ma.

Kde ste bývali?
V prírodnej rezervácii Tambopata v stredisku Explorer´s Inn v Peru. Patrí jednému Peruáncovi, ktorý sa rozhodol, že nebude robiť veľký turizmus, aby na ňom zarobil, ale vybudoval stredisko, kde je turizmus, výskum a ochrana prírody pod jednou strechou. Čiže založil ekoturizmus v Amazónii. Vytvoril tiež program, v rámci ktorého môžu do rezervácie prísť dobrovoľníci, ktorí za stravu a ubytovanie zbierajú dáta o živočíchoch v pralese a robia rôzne ochranárske projekty. V hosteli bolo asi pätnásť zamestnancov a štyria dobrovoľníci – dvaja Briti, jeden Španiel a ja. Bývali sme v palmových chatrčiach bez elektriny a teplej vody. Takého vymoženosti boli iba v jedálni. Najbližšie mesto Puerto Maldonado bolo asi tridsať kilometrov od hostela. Chodili sme tam raz za dva-tri týždne.

Monitorovali ste hlavne papagáje. Ako to prebiehalo? Aj ste nejakého naučili rozprávať?
Nie, ale to ani nebolo účelom. Pozorovať papagáje bolo nesmierne zaujímavé. Každé ráno, keď neprší, sa zhromažďujú na stromoch v okolí ílovych stien. Prídu jeden po druhom a čakajú, kým ich bude veľa. V okolí ílových stien majú totiž papagáje strach, lebo ich tam chodia loviť predátori a v minulosti aj ľudia. Preto sa cítia bezpečnejšie, keď ich je veľa. Červenozelené ary sú tretie najväčšie na svete a merajú až 85 cm. Okolo deviatej som ich už videla všade naokolo, prišlo ich asi 120. Poletujú okolo a pomaly sa približujú k stene. Občas sa stane, že sa skoro steny dotknú, ale 5 cm pred ňou sa otočia a vrátia sa späť na strom. Všetci čakajú – vtáky na stromoch a aj turisti v úkryte. Čakajú na to, že jeden z papagájov sa osmelí a pristane na stene. Keď sa tak stane, pridávajú sa ďalšie papagáje, škriekajú, ďobú sa, lebo občas pristane jeden na druhom, bijú sa hlava nehlava a všetci jedia íl. Potrebujú ho totiž na detoxikáciu proti toxínom rastlín. Každá rastlina je vlastne jedovatá, lebo žiadna nechce byť zjedená a chce sa chrániť. Ale bylinožravce – a to papagáje sú, musia niečo jesť, takže je to neustály boj medzi rastlinami a živočíchmi. Keď sa divadlo na ílovej stene okolo obeda skončilo a ary skončili s kŕmením, vyliezla som z úkrytu a splavila sa po rieke do hostela.

Ktoré zviera z pralesa ste si najviac obľúbili?
Asi mravčiara. Mravčiarov je niekoľko druhov. Najväčší je dlhý asi dva metre a vysoký asi meter. Keď som ho videla prvýkrát, myslela som si, že je to divé prasa. Tých je v pralese tiež dosť. Tisíckrát som o mravčiarovi počula, videla ho v knižkách, ale keď som stála kúsok od neho, bol to neuveriteľný pocit. Cítila som sa rovnako, ako keby som stretla dinosaura. Ako prezrádza jeho meno, živí sa mravcami a termitmi. Zuby nemá, lebo mravce netreba rozhrýzať, ale má dlhý, lepkavý jazyk. Je síce pomalý a nemotorný, ale aj tak sa vie veľmi dobre brániť. Má totiž niekoľkocentimetrové „nechtíky“, ktorými rozhrabáva termitiská, mraveniská a suché kmene stromov. Tými je schopný poslať potenciálneho útočníka na plastickú chirurgiu. Ale ja som s ním rozumela celkom dobre. Jedno mláďa mravenčiara sme chovali v hosteli.

Ako sa k vám dostalo?
Keď sme raz vydali loviť (myslí sa tým nájsť a odfotografovať) anakondu, zastavili sme sa na jednej na farme. Dozvedeli sme sa, že miesta pani je veľká milovníčka zvierat a okrem iných domácich miláčikov má aj mláďa mravčiara obrovského - megamravenčiara. Povedala nám, že ho našla na brehu rieky. Zabudla nám však povedať, že keď ho našli, bolo síce na brehu rieky, ale zároveň aj na chrbte svojej matky, kam ako poslušné mláďatko megamravenčiara patrí. Mláďa jednoducho stiahli za chvost z matkinho chrbta. Pani sme vysvetlili, že to sa naozaj nerobí a že Lulu – tak sa mláďa volalo, patrí do lesa. Keďže v okolitom lese sa veľa loví, pani súhlasila, aby sme si Lulu zobrali a vypustili pri hosteli, lebo tam lovci nechodia.
Tak sme získali mláďa mravenčiara. Kŕmili sme ho mliekom a potom chodilo v okolí hostela hľadať mravce. Lulu sa každý deň odvážila ďalej do lesa. Jej obľúbenou činnosťou bolo hranie sa s niekým, pričom toho dotyčného vždy doškrabala, a spánok. Vždy chcela spať na niekom, lebo normálne má spať vždy na mame. Takže keď bola unavená, dopechorila sa k niekomu z nás, aby ju vzal na ruky. Ale na rukách nespala. Človek si musel ľahnúť a Lulu si ľahla naňho. Spala ako malé mimino, ibaže oveľa pokojnejšie. Vôbec sa nemrvila ani neplakala. Ale vedela sa aj naštvať, keď sa jej niečo nepáčilo. Vtedy začala bručať ako medveď a nahánať nás, až kým nedostala, čo chcela. Z toho pochádza aj jej španielske meno – oso bandera. Oso znamená medveď, ktorého pripomína stavbou tela (okrem toho nosa). Chvost zase pripomína zástavu a zástava po španielsky je bandera.

Čo vás v pralese najviac prekvapilo?
To, že keď som doňho vošla, tváril sa, akoby tam nič nebolo. Počujete rôzne zvuky, ale môžete si zodrať nohy po kolená a nestretnete žiadneho cicavca. Väčšinou sú poschovávaní v korunách stromov. Je veľmi ťažké niečo v pralese uvidieť. Najbežnejším cicavcom tam bola červená veverica a opice. A ešte ma prekvapili Peruán­ci. Sú veľmi zvláštni. Na jednej strane stále básnia o Inkoch, svojich veľkých predkoch, na druhej chcú byť čo najbelší, chcú nás čo najviac kopírovať, jedia hamburgre a pijú colu. Akoby neboli ešte intelektuálne zrelí na naše vymoženosti, ale už ich majú a nevedia, čo s nimi.

Takže nechodia polonahí a pomaľovaní s oštepom po pralese?
Polonahých a pomaľovaných domorodcov som nevidela. Tí z dedín žijú asi takým štýlom, ako Rómovia v osade niekde na Spiši. Majú na sebe rôzne handry, ktoré spolu vôbec nesúvisia, bývajú v chatrčiach, pri ktorých majú svoje políčka a tie obrábajú. Chcú všetko predať, na všetkom zarobiť a k prírode nemajú veľmi blízky vzťah. Kým platíte ako turisti, prales tam bude. Ale keby turisti prestali chodiť a platiť, bude vyťatý v priebehu roka. Majú úplne iné myslenie, sú dosť vypočítaví, vymýšľajú si a na kamarátstvo rýchlo zabúdajú. Veľa ľudí tam chová v klietke divé zvieratá a ponúkajú ich turistom. Vyberači mláďat sa spoliehajú na to, že milovníci prírody si zvieratko kúpia, lebo je potrebné ho zachrániť. Preto sa sústreďujú hlavne na mláďatá, lebo vzbudzujú dojem, že potrebujú zachrániť viac ako dospelé a sú aj krajšie. Okrem toho ho poriadne nekŕmia a neumývajú, aby vyzeralo, že potrebuje zachrániť okamžite a bezodkladne. Ak sa niekto nad ním zľutuje a kúpi ho, priekupník pôjde ešte v ten deň do lesa a vyberie ďalšie mláďa z hniezda alebo brlohu. Pritom často zmárni rodičov, aby zbytočne nerobili paniku a nekomplikovali situáciu bránením svojich mláďat. Na druhý deň vystavuje nové mláďa, ktoré „náhodou“ našiel v lese a „zachránil.“ Milovníci zvierat prídu, mláďa si kúpia, a tak sa to opakuje dookola. Keby si ho nekúpili, obetovali by jedno, ale zachránili mnohé ďalšie. Avšak to, ktoré vidia, je iné, také smutné a hladné... Tým sa líši od ostatných anonymných mláďat, ktoré by možno zachránili, ak by si práve to, čo videli úbohé v klietke, nekúpili... Podobnú otázku riešili aj vo filme Zachráňte vojaka Ryana: stojí za to obetovať sedem životov na záchranu jedného? Logicky – nie. Ale v obchode so zvieratmi to takto funguje.

Čo ste v pralese jedli a aké tam bolo počasie?
Hlavne ryžu, kuracinu, praženicu, volské oko a palacinky. Ochutnala som aj jeden druh húsenice, ktoré jedia domorodci, ale nechutila mi. Teploty tam neboli až také vysoké, najviac 37 stupňov, najmenej deväť. Počas obdobia sucha sa tam vyskytuje zvláštny úkaz, ktorý sa volá friaje (čítaj friache). Vtedy klesne teplota v priebehu štyroch hodín z tridsať na deväť stupňov. V pralese sa strieda obdobie sucha a obdobie dažďov, ale v posledných rokoch je sucho dlhšie a obdobie dažďov kratšie. Normálne má byť od novembra do apríla, ale tento rok bolo iba mesiac.

Čo vám pobyt v pralese dal a čo vzal? Chceli by ste sa tam napriek leishanióze ešte vrátiť?
Keby som vedela, že chytím leishamniózu, aj tak by som tam išla. Nedá sa opísať ani vyčíslať, čo mi pobyt v Amazónii dal. Tie spomienky mi nikto nikdy nevezme. Viem si predstaviť ísť tam krátkodobo znovu, a deväť mesiacov je podľa mňa krátka doba. Ale neviem si predstaviť trvalo tam žiť. A čo mi pobyt v pralese vzal? Keby som rozmýšľala karieristicky, už vlani som mohla mať titul a rok zarábať. Ale tak by rozmýšľal možno niekto iný, mne je to úplne jedno.

Aké máte plány do budúcnosti?
Teraz by som si chcela ísť niekam do zahraničia zarobiť prácou, ktorá ma baví a súvisí so životným prostredím. A na budúci rok by som chcela ísť na bicykli okolo Austrálie.

Doma sa vám nepáči?
Doma je doma a plánovala som, že po čase sa tu usadím. Ale som veľmi sklamaná tým, čo sa tu za posledných deväť mesiacov udialo a deje v oblasti ochrany prírody, napríklad v Tichej doline. Keď to takto pôjde ďalej, neviem...

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. 5 vecí, ktoré definujú prémiové bývanie
  2. Vitajte v postapokalyptickom svete
  3. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  4. Downtown Bratislavy sa rozrastie o nový rezidenčný projekt
  5. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte?
  6. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh
  7. Programátori prezradili, čo ich v práci najviac motivuje
  8. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY
  9. NAŽIVO: Čo čaká ekonomiku? Sledujte #akonato konferenciu
  10. NAŽIVO: Ako na koronu reagujú úspešné firmy? Sledujte #akonato
  1. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh
  2. Najnovšie technológie a inovácie na Gemeri? Normálka
  3. Zlaďte vaše šperky s jeseňou
  4. Nové laboratórium ekonomického experimentálneho výskumu na EUBA
  5. Programátori prezradili, čo ich v práci najviac motivuje
  6. 5 vecí, ktoré definujú prémiové bývanie
  7. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY
  8. Úprava osobného motorového vozidla
  9. Important information for Brazilians living in Slovakia
  10. Prečo sú dnes ryby také dôležité?
  1. Kam sa vybrať za jesennými výhľadmi? 17 868
  2. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 15 695
  3. Rysy navštívi päťtisíc ľudí denne. Ako vyzerá denný chod chaty 12 959
  4. Jedlo v Bratislave: Tieto reštaurácie určite vyskúšajte 12 691
  5. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár 11 940
  6. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte? 10 585
  7. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 10 089
  8. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 9 580
  9. Korenie sexuálneho života po päťdesiatke. Tieto tipy vyskúšajte 9 490
  10. Hodnotenie profesionála: Ako obstáli obľúbené hotely v Tatrách? 9 334
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Liptov - aktuálne správy

Bezbariérový vstup do kostola vyriešili v Stankovanoch elegantne

Veriaci vstupovali do kostola v Stankovanoch po schodoch, ktoré sa rokmi rozpadávali, vplyvom počasia praskali. Problém s prístupom mali starší ľudia, vozičkári a mladé rodiny s kočíkmi.

Pred kostolom kladú kamennú dlažbu.

O stravenkovej petícii rokovali na ministerstve

Iniciátora petície Za zachovanie súčasnej platnej legislatívy v oblasti stravovania zamestnancov Ľubomíra Sečkára s jeho tímom prijala generálna riaditeľka sekcie práce Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR Danica Lehocká.

Otváracie hodiny domu smútku predĺžili, mesto chce predísť náporu

Mesto Liptovský Mikuláš od tohto týždňa predlžuje otváracie hodiny domu smútku.

Ilustračné foto
Akcia platí len 24 hodín

LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY

Akcia platí pre nových aj existujúcich predplatiteľov, ktorí si ho predĺžia.

Táto akcia platí len 24 hodín a nebude sa opakovať.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Zoznam odberných miest v Dolnom Kubíne, Námestove, Trstenej a Tvrdošíne

Na Slovensku prebieha celoplošné testovanie na koronavírus. Pozrite si zoznam odberných miest na Orave.

Zamestnanec reťazca: Mali sme pozitívnu kolegyňu, musel som ísť aj tak do práce

Aké pocity zažívajú ľudia z prvej línie, sme zisťovali od zamestnanca nemenovaného obchodného reťazca.

Od soboty bude platiť na Slovensku zákaz vychádzania, sú aj výnimky

Pre žiakov druhého stupňa základných škôl sa v pondelok začína dištančné vyučovanie.

Už ste čítali?