V 4. kapitole Prvej Mojžišovej knihy Starého zákona je uvedený rodokmeň patriarchov od Adama až po Noema. Podľa neho mal Adam už 130 rokov, keď splodil prvého syna Šéta a potom žil ešte ďalších osemsto rokov. Šét sa dožil 912, jeho syn Enóš 905 rokov. Ďalšími v poradí boli Kénan (910 r.), Mahalalel (895 r.), Jered (962 r.), Matuzalem (969 r.)... Oproti starým sumerským a babylonským mýtom však patriarchovia kresťanstva zomierali ako mladíci. Ich králi sa podľa starovekých legiend vraj bežne dožívali tridsaťtisíc i viac rokov.
Z dnešného pohľadu je to nepredstaviteľné a ťažko komentovateľné časové obdobie. Vôbec však nie je dôležité, či táto dlhovekosť bola bežnou realitou danej doby alebo nie. Tieto mýty totiž svedčia o jednom – o odvekej túžbe človeka dosiahnuť nesmrteľnosť, alebo aspoň predĺženie života na maximálne možnú mieru.
Najznámejší hľadači večného života
Prvým smrteľníkom, z dvoch tretín bohom a z jednej človekom túžiacim po nesmrteľnosti bol podľa zachovaných záznamov Gilgameš, kráľ sumerského Uruku, ktorý žil približne 2 800 rokov pred n.l. A priznajme si, dosiahnutie tohto cieľa nie je len túžbou ďalekej minulosti. Tú istú métu sa pokúšali dosiahnuť aj stredovekí alchymisti hľadaním elixíru mladosti, o to isté sa snažia súčasní gerontológovia pri hľadaní génu mladosti, presadzovaním zdravého spôsobu života, hľadaním ideálneho vzorca súladu psychických a fyzických síl človeka. Celé dejiny ľudstva sú proste popretkávané hľadaním božskej nesmrteľnosti. Veď už hrdinovia dávnoveku museli pykať za svoju snahu postaviť sa na roveň bohov.
Grécky hrdina Tantalos sa stal nesmrteľným, lebo ukradol bohom božský nektár i ambróziu. Za to ho bohovia kruto potrestali. V podsvetí stál po prsia vo vode, nad hlavou mal najlahodnejšie plody zeme, napriek tomu trpel neznesiteľným hladom a smädom. Vždy, keď sa chcel napiť, hladina vody klesla, a keď si chcel odtrhnúť z konára lahodné ovocie, konáre sa dvihli hore.
Aj najväčší Macedónec všetkých čias, vojvoda, ktorý dobyl polovicu vtedy známeho sveta, na smrteľnej posteli v roku 232 pred n. l. spomínal na neúspešné hľadanie prameňa nesmrteľnosti. Jeden anjel vraj Alexandrovi Veľkému prezradil, že na Zemi je jedno jediné miesto, z ktorého vyviera prameň nesmrteľnosti, a keď ho nájde, už sa nemusí báť smrti. Od tých čias Alexander Veľký začínal každý rozhovor s kňazmi mnohých národov, ktoré pokoril, otázkou: Píše sa vo vašich svätých knihách o mieste, ktoré stvorili bohovia a z ktorého vyteká prameň večného života? Viete, v ktorej časti sveta je ten prameň? Odpoveď sa isto nedozvedel, pretože Alexander Veľký napriek svojej obrovskej sláve zomrel veľmi mladý – svoje slávne vojsko navždy opustil 10. júla 323 pred n.l. vo veku 33 rokov.
V stredoveku, v období najväčšieho rozkvetu alchýmie bol najslávnejším „nesmrteľným“ gróf zo Saint Germain, ktorý vraj poznal elixír večnej mladosti. Súčasníci ho nazývali sfingou 18. storočia. Vraj sa poznal s madame Pompadour, francúzskym kráľom Ľudovítom XV., zúčastnil sa na zvrhnutí ruského cára Petra III., pomohol dosadiť na trón Katarínu Veľkú, stretol sa aj s Fridrichom Veľkým... Casanova počas choroby, ohrozujúcej jeho život, dostal od grófa zo Saint Germain tabletky, ktoré ho nielenže vyliečili, ale dokonca omladili. V jednom zachovanom písomnom dokumente sa spomína gróf zo Saint Germain ako zvláštna postava dopisujúca si s najslávnejšími panovníkmi sveta. V liste sa uvádza, že má 182 rokov, no vyzerá ako štyridsiatnik. Podľa iných prameňov gróf zo Saint Germain, keď zomrel, mal minimálne 121 rokov.
Samovražedný bunkový program
Mýty, ságy a legendy o nesmrteľnosti sú len jedným uhlom pohľadu na odvekú túžbu človeka po nesmrteľnosti. Je však náš organizmus pripravený akceptovať sto, dvesto, tristo... rokov života? Najnovšie vedecké poznatky sú v tomto smere veľmi skeptické.
Človek má totiž v sebe zakódovaný samovražedný biologický program, tzv. bunkovú smrť. Každá bunka, keď ho aktivizuje (dosiaľ sa nevie na základe akého podnetu), privodí si vlastnú smrť v priebehu niekoľkých hodín. Ak by sme tento program dešifrovali a vedeli oklamať, získali by sme azda vzorec nesmrteľnosti.
Nič však nie je také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá. Ak by sme totiž aj objavili možnosť ako negovať samovražedný bunkový program, nemohli by sme skákať od radosti. Smrť niektorých buniek ľudského tela je totiž viac ako účelná. Vedci z Ústavu molekulárnej medicíny Dusseldorfskej univerzity vyrátali, že bez bunečného samozničenia by osemdesiatročný človek mal v sebe dve tony kostnej drene a črevá dlhé asi 16 km. A to je dosť ťažko predstaviteľná realita. Aj v tomto prípade teda platí, že každé pravidlo má svoju výnimku. Nanešťastie, pre človeka to nie je nijako potešiteľné.
Nesmrteľné, bez sebavražedného programu sú však (znovu nanešťastie, pre človeka) nádorové bunky. Tie žijú dovtedy, kým žije hostiteľský organizmus, v našom prípade človek. A s týmto paradoxom sa musíme vysporiadať sami.
Boží trest nezasiahol Himaláje
Ako vyplýva z 11. kapitoly knihy Genezis Starého zákona, po potope sveta, ktorá sa udiala v šesťstom roku života Noema (dožil sa 950 rokov), sa priemerná dĺžka života začala rapídne znižovať. Šém sa síce dožil ešte 600 rokov, Abrahám oproti nemu zomrel ako mladík vo veku 175 rokov. Jákob žil ešte menej – 147 rokov a Jozef už iba (na našu dobou akceptovateľných) 110 rokov.
Vraj dramatické zníženie ľudského života bolo božím trestom za neresti páchané človekom na Zemi pred potopou sveta. Zdá sa však, že boží trest nezasiahol zasnežené kopce Himalájí, ktoré sú domovom jogínov. Ich zázračné sily sa nazývajú siddhi a jogín ich získava koncentráciou (samjama). V prastarej učebnici jogy (Joga Satura) indického mudrca Pataňdžaliho (2. storočie pred n.l.) je uvedených 17 siddhi. Okrem poznania minulého a budúceho života, prevteľovania, zmenšovania je uvedená aj mystická schopnosť ovplyvňovania vlastnej smrti. A skutočne vraj v jaskyniach Himalájí dosiaľ žijú jogíni starí niekoľko sto rokov.
Jedným z týchto takmer nesmrteľných jogínov je vraj Swami Sarvesvarananda, ktorého meno znamená Blaženosť prostredníctvom ovládania prírody. Údajne sa narodil v 14. storočí. Jeho jaskyňa leží vo výške 6 800 metrov n.m. v nehostinnej pustatine. Napriek tomu, že v týchto výškach nie je teplota vzduchu – 40° Celzia ničím nezvyčajným, jogín chodí po horách takmer nahý.
Dlhovekosť Swami Sarvesvarananda poznáme len z rozprávania, a preto nie každý tomu uverí. Sri Ram Maharadž sa však dokázateľne narodil v roku 1908 v oblasti Agry, známej pod názvom Tádž Mahál. Je to jeden z najznámejších jogínov súčasnosti, ktorý už ako malý chlapec dostal gajatarské zasvätenie. Po dlhom štúdiu, zasvätení a hľadaní sa podľa jeho vlastných slov stretol s Swami Sarvesvaranandom, ktorý mu uložil náročné duchovné cvičenia. Jogín Sri Ram Maharadž vyzerá dodnes ako mladík a nie ako starý Európan vo veku takmer 100 rokov.
Ešte v jednom kráčajú jogíni proti božskej podstate. Tí, ktorí ovládajú vlastnú životnú energiu, dokážu na vopred určený čas minimalizovať tep vlastného srdca, dýchanie, akékoľvek životné prejavy. Pod dozorom viacerých lekárov a ďalších odborníkov sa napríklad jogín Haridas dal na 40 dní pochovať. Zasypali ho zemou, dokonca zaliali jeho hrob betónom. Keď ho po štyridsiatich dňoch vyhrabali, jogín ožil a v hrobe sa nenašli žiadne telesné výlučky.