Darina sa slastne vystrela na podložke. Po relaxácii sa cítila oddýchnutá. Zatiaľ sa ešte nezačala pohybovať, a tak necítila žiadne bolesti. Mala chuť rozprávať. Vedela som, že prekonala mentálnu anorexiu, že jej následky pociťuje dodnes, no nikdy sme sa o tom nerozprávali. Keď prišla do kurzu, len sucho oznámila, že mala problémy s anorexiou, ale teraz je všetko ok. Nebola to celkom pravda. Darina má po prekonanej anorexii veľké bolesti. Hovorí, že jej orgány postupne vypovedávajú službu, má silnú osteoporózu, kosti vraj ako storočná žena. „Anorexia sa stala mojou ,kamarátkou´ až po dvadsiatke. Chcela som byť štíhla... Najprv som stratila menštruáciu, dosť rýchlo som mala takmer o tridsať kíl menej. Ledva som sa pohybovala, bola som veľmi unavená. A tučná, tučná, tučná! Tak som vnímala svoju váhu ja. Napriek tomu, že som vedela, že anorexia často končí smrťou, nechcela som to registrovať. Veľmi som si dávala pozor na to, čo zjem a hlavne, koľko toho zjem. Keď som si konečne priznala chorobu, asi tri mesiace som sa liečila na psychiatrii.“ Darina prestala rozprávať, ťažko pregĺgala hrču v puse. Potom povedala, že práve v tom období ju opustil manžel. Nepodržal ju najbližší človek. Asi sa za ňu hanbil. Po návrate domov nebolo všetko v poriadku. Napriek tomu, že Darina na liečení pribrala a že začala pravidelne každé dve hodiny jesť, bála sa pozrieť do zrkadla. Často si spomenula na niekoľko slov psychológa z liečenia, ktorý hovoril, že v domácom prostredí anorektičky ľahko zlyhajú. Výkladné skrine v obchodoch obchádzala, aby sa nebodaj nespozorovala v skle. Bála sa váhy a akýchkoľvek rečí o hmotnosti. Niekde vzadu v mysli jej však začala klíčiť túžba po tom, aby vyzerala žensky, aby mala ladné ženské krivky. To pomohlo, toho sa chytila. „Nemôžem však povedať, že je všetko v poriadku. Stále sa bojím postaviť na váhu, nechcem vedieť, koľko vážim. Snívajú sa mi hrôzostrašné sny, som v nich tučná a nepohyblivá. Cez deň mám zas silné bolesti... Ale som šťastná za každý deň, čo žijem. Niektoré moje kamarátky z liečenia to šťastie nemali. Smrť každej jednej ma poriadne rozrušila, no aj tak sa bojím váhy...“ slzy sa jej kotúľali po lícach. Ostalo ticho. Dlho ho ani jedna z nás neprerušila. V tichu sa rozpúšťali aj vypovedané slová. Potom som jej pomohla vstať z podložky a Darina ťažkým krokom odchádzala.
Anorexia je veľmi špecifický problém
Kedysi sa mikulášska psychiatria venovala špeciálne aj anorexii. Dnes už nie, ale dievčatá i mladé ženy s touto poruchou sa na psychiatrii liečia. Pacientky s anorexiou (anorexia sa týka prevažne dievčat a žien) sú zvyčajne dlhodobo hospitalizované. Vyžadujú veľmi intenzívnu psychoteraupetickú starostlivosť a veľmi prísne režimové opatrenia. Ak sa anorexia týka detského veku, pacientov z regiónu Liptova posielajú do Martina alebo Bratislavy. Dospelé pacientky liečia aj v Liptovskom Mikuláši. O anorexii sme sa rozprávali s primárkou psychiatrického oddelenia Nemocnice s poliklinikou v Liptovskom Mikuláši so Zuzanou Janíkovou.
Je veľa anorektických dievčat v našom regióne?
Objavujú sa dosť často. A veľa je ich neliečených. Často sa mi stane, že keď dievča ku mne chodí na terapie a už máme dobrý vzťah, je otvorenejšia, a tak bez problémov mi vymenuje päť ďalších, ktoré pozná a vie, že majú rovnaký problém ako ona. Akurát nemusí byť viditeľný preto, že človek môže kombinovať jedenie s nejedením. Miera medzitým možnože vypudzovaním jedla akýmkoľvek spôsobom a prijímaním, môže byť taká, že si ešte nejako ukoriguje hmotnosť. Takže nemusí pôsobiť nápadne chudo, ale môže mať anorexiu. Môže mať aj úplne normálnu hmotnosť.
Aká je úspešnosť liečby týchto pacientiek?
Je rôzna. Ja sama som mala niekoľko klientiek, ktoré sa zaliečili a viac sa do nemocnice nevrátili. V osobnom živote začali fungovať skutočne dobre. Ale sú aj chronifikované pacientky. Prídu na hospitalizáciu, podarí sa nám ich kompenzovať. Sú mimo ohrozenia života, začnú priberať a spolupracovať. Potom sa nejakú dobu doma udržia a po čase ich treba zase hospitalizovať, pretože ich váha nebezpečne klesá.
Prečo zlyhajú?
Mentálna anorexia je veľmi zložitý problém. Hlavne v tom, že to nie je žiaden povrchný problém. Je to problém poruchy osobnosti človeka a býva to hrubá porucha osobnosti. Často úspešná liečba závisí od toho, do akej miery je osobnosť narušená, do akej miery je vývin osobnosti narušený. Od toho závisí, či sa poruchu podarí skompenzovať alebo nie. Anorektickí pacienti majú často hrubo narušené vnímanie seba samého a vzťah k sebe. Drsne sa odmietajú, neprijímajú sa. Orientujú sa na vlastné telo a na to, aby dosiahli extrémnu chudosť. Majú poruchu vnímania vlastnej telovej schémy, čo znamená, že skutočne, keď ich postavíte pred zrkadlo spolu so silnejším človekom, jeho budú vnímať reálne, a seba budú vnímať inak. Budú sa vidieť ako tuční ľudia. Je to skutočne choroba, o ktorej sa uvažuje, či nemá až psychotický charakter. To znamená, že človek má už tak narušené vnímanie seba samého, že je to až schizofrénne vnímanie. Ale závisí to od stupňa choroby. Bývajú ľahšie poruchy až veľmi ťažké. Treba pracovať s tým, aby sa človek prijal. Pracovať s tým, aby zmenil sebahodnotenie, je čosi, čo je naozaj na dlho, na dlhodobú psychoterapiu. Často treba aj čas, keď osobnosť dozreje, keď sa objavia nové životné okolnosti. Keď napríklad človek doštuduje, zaradí sa do pracovného procesu alebo si nájde partnerský vzťah, ktorý, ak v ňom zakotví a založí si rodinu, môže zmeniť jeho uvažovanie o sebe. Ale v období, keď sa človek hľadá, v období dospievania je to veľmi-veľmi ťažké. Mladí ľudia sú vtedy k sebe superkritickí, aj veľmi pekné dievčatá majú pocit, že nie sú dosť pekné. A toto je práve ešte vekom stupňované.
Autor: DagmaRA