Z denného psychiatrického stacionára v Liptovskom Mikuláši odchádzali v ten deň poslední pacienti. Dievčatá so smiechom, mladý muž sa ešte prezliekal v šatni a dôsledne si ukladal do poličky svoje oddychové oblečenie, bývalá učiteľka sa potešila nášmu stretnutiu na schodoch so slovami – aj ty sem chodíš?
Končil sa jeden z pracovných dňí v stacionári, ktorý v júli v tichosti oslávil svoje dvadsiate piate narodeniny. „Ľudia často ani netušia, čo je denný stacionár, ako funguje, často o ňom nevedia ani lekári,“ povedala primárka psychiatrického oddelenia Nemocnice s poliklinikou v Liptovskom Mikuláši Zuzana Janíková. „Náš denný stacionár vznikol v roku 1982 ako druhý na Slovensku spoločne s bratislavským. V tom roku mali len dve mestá stacionár - Liptovský Mikuláš a Bratislava. Zásluhu na mikulášskom majú jeho vtedajší primár Ján Lehotský a Miloš Šlepecký. Obaja sa pričinili za jeho vznik. Stacionár predstavoval a dodnes predstavuje veľmi progresívnu metódu na doplnenie liečby medzi hospitalizáciou na psychiatrii a ambulantnou liečbou pacienta.“
Aby aktívne pristupovali k liečbe
Denný psychiatrický stacionár je v nových priestoroch nemocnice a podľa primárkinych slov si práve nimi polepšil. Pôvodne mal totiž stacionár len dve miestnosti, dnes k nemu patria kuchynka, šatňa, sociálne zariadenia, miestnosť na pohybové atktivity, ďalšia na pracovnú terapiu a tretia na edukačné programy. My sme sa na chvíľu zastavili v áčku – v miestnosti na pohybové aktivity, kde boli pripravené žinienky na relaxačné cvičenia, fitlopty a na stene výkresy pacientov. Téma: čo potrebujem. Niekto srdiečko, niekto kvietky, ale niekde prevládali tmavšie farby, či náznak akejsi pavučiny. „Kresby hovoria o človeku oveľa viac, ako si vieme predstaviť,“ komentovala výkresy vedúca sestra Dana Meleková. Robí s pacientami veľa terapeutických aktivít, okrem iných aj arteroterapiu (maľovanie) i pracovnú terapiu. Vie, že niekedy má človek problém sa slovne vyjadriť a pre psychotikov býva veľmi problémová práve komunikácia. Keď však kreslia, zábrany sa vytrácajú a oni si neuvedomujú, čo všetko nakreslia a čo obyčajná kresba vypovedá o nich. „Je to dobrá metóda na doplnenie ostatných. A ak človek dokáže kresbou vyjadriť svoje pocity či potreby, aj on zrazu môže inak vidieť veci. Z kresby sa totiž dá vyčítať, či je pacient manický, či depresívny... Pre nás má kresba diagnostickú hodnotu, pre pacientov terapeutickú,“ doplnila primárka. „Robíme aj viacero druhov relaxácie či autogénnych tréningov tak, aby si každý našiel svoj. Niekedy relaxáciu robí terapeut sám, niekedy využívame nahrávky. Ale snažíme sa, aby sa ju naučili robiť pacienti sami a pravidelne. Len vtedy má pre nich význam. Nechceme však, aby si doma len pasívne púšťali kazetu s relaxáciou. Snažíme sa, aby si vedeli sami na sebe relaxáciu spraviť, aby sa dokázali správne uvoľniť. Spočiatku trvá štyridsaťpäť minút, potom tri minúty alebo má podobu jeden, dva, tri, štyri, päť. Relaxácie sú najmä o tom, aby telo vedelo spracovať stres, aby pacienti vedeli pracovať so svalmi, aby sa vedeli predýchať a uvoľniť.“
Aby neboli priveľmi zraniteľní
Pacienti prichádzajú do psychiatrického stacionáru každý deň ráno po ôsmej a okolo druhej popoludní odchádzajú. Akoby chodili do práce. Pre niektorých pacientov je však ťažké chodievať každý deň, chodievajú trikrát alebo dvakrát do týždňa. Každého pacienta riešia individuálne, prispôsobujú sa jeho potrebám. „Bežne sa programu stacionáru zúčastňuje asi pätnásť ľudí zvonka, ale terapeutický tím pracuje aj pre pacientov z oddelenia, ktorí sú schopní sa programu zúčastňovať. Sme s oddelením priamo prepojení, takže pacienti sem chodia na niektoré časti: na skupinové terapie, na pohybové cvičenie, relaxácie, na individuálne psychoterapie. Je veľmi dobré, keď je už pacient čiastočne preliečený na oddelení a už môže ísť domov, má možnosť pokračovať ešte v liečbe v stacionári. Je to obrovská výhoda, že sa môže postupne do života prinavrátiť. Už vie, do čoho ide, už to u nás pozná – zmena je len v tom, že nechodí sem z oddelenia, ale z domu,“ povedala Zuzana Janíková. Každý pracovný deň má v stacionári približne rovnaký program: rozcvička, komunita, v ktorej si pacienti referujú, čo sa udialo, riešia problémy, pracovná terapia, obed, asertivita (robí ju primárka). „S pacientami cvičíme komunikáciu, aby neboli takí zraniteľní, aby sa primerane presadzovali a aby si vedeli určiť svoje hranice,“ doplnila Z. Janíková. „Je to moja srdcová záležitosť. Často v rámci tejto terapie riešime pracovné vzťahy aj to, že niekedy sa zbytočne podceňujú a prispôsobujú, alebo, naopak, nevedia sa prispôsobiť, prípadne sú agresívni.“
Skupinovú psychoterapiu v stacionári robia v dvoch skupinách. V prvej sú pacienti, ktorí sa liečia pre vážnejšie poruchy a psychózy. V druhej sú ľahší pacienti, ktorí sú napríklad úskostní, riešia problémy, stresy. Raz do týždňa je spoločná skupina, kde sa používajú iné techniky, robí sa arteroterapia, psychogymnastika, psychodráma. Práve preto, že pacienti sa v stacionári majú možnosť intenzívne stretávať, vytvoria si pocit bezpečia. V každej skupine však platia aj prísne pravidlá mlčanlivosti. Veď v rámci terapie riešia veľmi osobné veci, ale zároveň sa aj učia byť otvorení. „Práve otvorenosť je dôležitá a snažíme sa pacientov k nej viesť tak, aby neboli zraniteľní a necítili sa ohrození. Ale to je veľmi individuálne. Niekto príde a dokáže voľne komunikovať hneď, iný až po štyroch týždňoch.“
Aby si dokázali nájsť záľuby
Pacienti majú veľmi radi pracovnú terapiu. Vedia sa v nej odpútať od svojich problémov. Terapia im umožňuje, aby mohli byť na seba hrdí, keď zvládnu nejakú činnosť. A tak sa učia maľovať farbami na hodváb, vyrábať stromčeky šťastia, maľovať na fľaše, ušiť bábky aj strigu na metle. „Ľudia si nevedia predstaviť, že pre pacienta, ktorý má psychózu, môže byť problémom aj dodržiavať základné hygienické návyky, a preto ho treba aktivizovať aj jednoduchými činnosťami. Na terapiu chodia šesť týždňov až tri mesiace. To je dostatočne dlhá doba na to, aby sa niečo naučili a doma v tom pokračovali. Tu sa naštartujú do fungovania, zlepšia sa ich aktivity aj v iných činnostiach. Doma totiž často bývajú demotivovaní, často polihujú, majú nechuť do činnosti, vzdávajú sa sociálnych kontaktov. Takže pracovná terapia ich aktivizuje a vie ich potešiť tým, že niečo vytvorili. Doma sa zvyčajne sami k takýmto činnostiam ani nepriberú. Jednoducho, je to súčasť prejavu choroby. A tým, že v stacionári začnú, doma sa môžu chytiť. Potom im rastie aj sebavedomie,“ rozhovorila sa primárka psychiatrického oddelenia.
Aby sa pozreli na chorobu otvorenými očami
Béčko je miestnosť pre pacientov so psychotickými ochoreniami. Je to menšia miestnosť, uzavretejšia, pôsobí bezpečnejšie. Kreslá, meotar a edukačné programy. Kedysi sa všetko tabuizovalo, nehovorilo sa o chorobe. Dnes pacientov v stacionári učia, aby vedeli identifikovať chorobu a spoznať to, že sa blíži jej zhoršenie, aby rozumeli tomu, čo sa s nimi robí, aby vedeli, čo sú halucinácie, čo sú bludy. Pacienti často pri edukácii (vzdelávacom programe) prichádzajú na to – aha, to som ja. Teda nedozvedajú sa priamo o svojich príznakoch choroby, ale sa dokážu nájsť. „Je to pre nich menší tlak, ako keď im niekto tvrdí - ty máš toto a toto. Aj o liekoch sa rozprávame týmto spôsobom – ukazujeme im na priesvitkách, ako liek pôsobí, v čom je problém, aby rozumeli tomu, že choroba je biologická záležitosť, aby vedeli, o čom sú elektrošoky. Niekedy nie je možnosť, aby sa o tomto lekár s pacientom rozprával, no tu je priestor na rozhovory. Toto nie je jediné, čo v skupinách riešime. Tieto informácie sú dôležité najmä pre pacientov, ktorí sú v prvozáchyte – pretože oni nerozumejú, čo sa s nimi dialo. Nemá význam ich klamať, pretože ak poznajú pravdu, lepšie spolupracujú, vedia, akú záťaž si môžu dovoliť, aby sa nepúšťali do vecí, ktoré hrozia zlyhaním a zhoršujú ochorenie. Aby hľadali dobrú kvalitu života, nielen skotočnosť, že sú chorý, aby prijali chorobu a vtedy liečba dobre funguje. Liečba je totiž dlhodobá, niekedy celoživotná. Toto je pre človeka ťažko prijať, najmä keď ochorie medzi dvadsiatym, tridsiatym rokom života. Ambulantná liečba nestačí nasýtiť potreby pacienta. Je veľa ľudí, ktorí majú stresové poruchy a potrebujú intenzívnu psychoterapiu. V ambulantnej sfére je takmer nereálne, aby sa psychoterapeut venoval pacientovi denne. Tu sme na to zariadení, pacienti sme môžu chodiť aj päťkrát do týždňa.“
Pacienti na pobyt v stacionári nedoplácajú, ale musia spĺňať určité kritériá. Napríklad absolvovať určitý počet hodín, programy... O pacientov sa starajú dve psychologičky - Viera Kasanická a Erika Bilíková, vedúca sestra Dana Meleková, Zuzana Janíková ako lekárka a lektorka v asertívnych činnostiach a lekárka zo psychiatrického oddelenia Jaroslava Pristašová. Päť ľudí sa stará o program denného psychiatrického stacionáru.
„Čo je podľa mňa dôležité: nie je rozumné nechať doma pacienta na PN-ke s chorobou, tu máš lieky a príď sa mi ukázať raz za čas. To je čosi, čo môže prinášať negatíva. Človeka doma uzatvárame, on nechodí medzi ľudí, pritom sa jeho choroba nedá zo dňa na deň vyliečiť. Títo ľudia majú strach zo sociálnych kontaktov, z návratu do zamestnania, ale v stacionári je intenzívne liečenie, je to aktívna terapia,“ dokončila primárka Zuzana Janíková.
