Vladimír Grieš z Liptovských Vlách začal vyrábať fujary po smrti svojho otca Ondreja. Bol bývalý pastier, známy v širokom okolí ako znalec starých ľudových zvykov. Hrával tiež divadlo a vyrábal rôzne hudobné nástroje - fujary, píšťalky, koncovky, važecké rohy, ale aj pastierske kapsy, biče či zvonce. Vedel hrať na fujare, píšťalke, koncovke, heligónke, harmonike, na liste z orgovánu a ako bývalý vojenský trubač aj na rôzne signálne nástroje. „Otcovi som pomáhal nájsť vhodné drevo na výrobu hudobných nástrojov a asistoval som mu pri hrubých prácach. Ale niečo vyrobiť som si netrúfal, aj keď otec veľmi chcel, aby som pokračoval v jeho šľapajách. Keď zomrel a zostalo drevo, ktoré už nemal kto opracovať, pokúsil som sa z neho niečo vyrobiť. Predsa len som od otca čosi za tie roky odpozoroval, ale aj tak som sa spočiatku dosť trápil. Na začiatku mojich pokusov boli koncovky a píšťalky, na ktorých som sa učil robiť okienko, hranu a štopeľ. Na nich veľmi záleží, lebo to je základ toho, či nástroj bude dobre hrať. Prvé fujary som urobil v roku 2000. Najprv to boli malé fujarky, až potom som začal robiť aj veľké. Zúčastnil som sa na tvorivých dielňach výrobcov fujár v Detve a učil sa od mnohých známych výrobcov. Vlado Baláž mi povedal napríklad veľa o výpočtoch a teórii ladenia, Pavel Smutný zase o leptaní kyselinou dusičnou. Na dôkaz o tomto spôsobe zdobenia v podobe popálených rúk do smrti nezabudnem, “ hovoril Vladimír Grieš. Postupne sa zdokonaľoval, vystupoval na rôznych folklórnych festivaloch, jarmokoch, kultúrnych podujatiach a na fujare zahral aj na Kriváni. Vlani na súťaž v Detve venovanú detským zvukovým hračkám, zábavkám a koncovkám, doniesol dve koncovky, trúbu z vŕbovej kôry s pŕdeľou, brnčadlo zo zlomeného smreka a gombíkové frndžadlá a získal ocenenie Certifikát Instrumentum Excellens. Stretol sa aj s prezidentom Ivanom Gašparovičom, ktorý si na jeho vlastnoručne vyrobenej fujare aj zahral.
O každej fujare, ktorú vyrobí, si Vladimír Grieš vedie matriku. „Píšem do nej rozmery aj to, komu ide. Najďalej putovala, myslím, do Kanady. Ale je s tým trochu problém, lebo veľké fujary merajú aj 180 cm a nechcú ich veľmi brať do lietadla. Nezmestia sa do kufra, preto vymýšľajú skladacie. Ale také ja nerobím.“
Fujary vyrába z bazy, za rok stihne asi tri-štyri. Vyrezáva do nich kvety a ornamenty, jeho brat Pavol zase ovečky a pastierske motívy. Je umelecký stolár a fujary iba vyrezáva, kým Vladimír ich vyrába celé a vie na nich aj hrať. Zahral aj nedávno vo Vlkolínci, kde návštevníci obdivovali okrem dreveníc aj jeho fujary, píšťaly a koncovky. „Záujem o fujaristov a fujary v posledných rokoch klesá. Kedysi sa ľudia viac pristavovali a počúvali,“ skonštatoval. Len čo to dopovedal, zaprosíkalo malé dievčatko: „Ujo, zahrajte, niečo.“ Majster sa nenechal dlho prosiť. „Zahrám, ak ty zaspievaš. Akú poznáš?“ „Kohútik jarabý,“ povedalo dievčatko a nesmelo spustilo. Vladimír Grieš zobral píšťalku a zahral. Priznal sa, že noty síce nepozná, ale zahrá takmer všetko. Keď dohral, vysvetlil, aký je rozdiel medzi píšťalkou a koncovkou. Píšťalka má šesť dierok, koncovka iba jednu. Ozaj, viete, koľko dierok má fujara?
