„Mnohým deťom zahynuli mamičky pred očami. Stále za nimi smútia, často si poplačú cez deň aj v noci. Preto sa usilujeme ku každému dieťaťu nájsť si osobitný prístup, pritúliť ho. Deťom chýba teplé materinské pohladenie a my im ho chceme dať,“ povedala Marína Taktun, matka dvoch synov Vladimíra i Danila, učiteľka najmenších žiakov beslanskej školy. Pred necelými troma rokmi prežila teroristický útok v telocvični. Mala poranenú hlavu. Odvtedy ju trápia problémy so sluchom. Sama tvrdí, že zažila veľmi silnú psychickú traumu. Napriek tomu pomáha ďalším deťom z beslanskej školy prekonať podobné problémy a zabudnúť, ak sa dá, na krutosti, ktoré počas útoku na školu 1. septembra 2004 prežilo na vlastnej koži takmer tisíc detí, rodičov i pedagógov.
Keď sa muži dohovoria
Dvaja muži na dvoch rozdielnych miestach vzdialených stovky kilometrov sa rozhodli pomôcť deťom. Jeden v Ružomberku, druhý v Moskve. Podnikateľ Milan Fiľo zo Slovenska a prezident mimovládnej organizácie Centrum národnej slávy Vladimír Ivanovič Jakunin z Ruska. Dohodli sa, a tak slovenské deti z detských domovov z Liptova a Oravy išli na ozdravný pobyt do Ruska. Šesťdesiat detí s deviatimi vedúcimi z beslanskej školy pricestovalo na Slovensko do Ružomberka. Dva augustové týždne strávili v hoteli Hrabovo, kde sa im naplno na rekreačno-rehabilitačnom a ozdravnom pobyte venoval personál i riaditeľ hotela Milan Varchola. Deti boli unesené aj Bešeňovou, Bojnicami, Oravou i splavovaním Váhu na pltiach. Tie, ktorým nerobí problémy chôdza, navštívili Demänovskú jaskyňu, skanzen v Pribyline i westernové mestečko pri Liptovskom Mikuláši. Jelena Parfjonová, vedúca Centra národnej slávy, ktoré stálo za pobytom detí na Slovensku, organizačne zabezpečovala pobyt ruských detí. Dobre pozná každé z nich: „Deti majú rôzne poranenia: jedno je viac chromé, iné menej, niektoré ohluchlo, všetci zažili ťažké traumy, majú poruchy centrálnej nervovej sústavy. Veď pred nimi zabíjali spolužiakov, deti, dospelých! To nie je pre ne ľahké, stále si prežité udalosti nesú v sebe.“ Jelena je špecialista na program, v ktorom sa deti cez hru a súťaže učili sústreďovať sa a koncentrovať, cvičili jemnú i hrubšiu motoriku. Všetky činnosti robili pre to, aby dokázali koordinovať svoje pohyby a prebudili cit v rukách. Kreslili, modelovali z hliny, hádzali na určitý cieľ... Všetky súťaže a hry mali jediný cieľ. Naučiť detí posilňovať centrálnu nervovú sústavu. „Bola to veľmi nevyrovnaná skupina detí. Naši učitelia ich museli často utíšiť, poláskať, lebo im chýba materinské teplo. Rodičia im zahynuli v škole, teroristi pred ich očami zabíjali. Napriek tomu, že prešli už takmer tri roky, deti to ťažko nesú,“ zopakovala niekoľkokrát Jelena.
Teroristický útok ich priveľmi poznačil
Deti boli počas pobytu na Slovensku rozdelené do šiestich družstiev po desať. Súťažili vonku aj v priestoroch hotela Hrabovo – kreslili, na čas modelovali nádoby priateľstva, vytvorili fantastické zvieratá z prírodných materiálov - zo šišiek, z kvetov, halúzok a museli dať aj meno svojmu výtvoru. Vladimír Struhár, jeden zo slovenských organizátorov a tlmočník, pripravil pre deti večer s folklórnym súborom Salatín: „Učili sme deti tancovať s valaškami, učili sme ich klobúkový tanec. Jelena a mnohí ďalší majú napríklad veľmi radi pesničku Tancuj, tancuj, vykrúcaj... Hrali sme ju. Deti si kúpili na výlete píšťalky, a tak som ich pozval do skupiny, aby zahrali. Spoločná hra vyšla krásne.“
•Kristínka Tomajeva. Jedenásťročné útle, nenápadné dievčatko. V skupine detí tichá a skromnučká. Na Slovensko si ako jediná priniesla severoosetínsky národný kroj. Večer zaznela kaukazká hudba a Kristínka začala tancovať svadobný párový tanec nevesty, zvaný changa. Odrazu sa zmenila na úžasné zjavenie. Zvážnela. Graciózne pohyby, úplne sa vžila do tanca. Všetci nechápavo pozerali. „Odrazu sa Kristínka v tanci zmenila,“ povedal vedúci Žeňa z Moskvy, ktorý ju nepoznával, „v tanci sa z nej stala úplne iná osobnosť, dôstojná, graciózna, vedomá si dôležitosti vstupu do manželstva. Bolo to vidieť na tanci. Na javisku tancovala krásavica.“
•Najstarší syn Maríny Taktun – Vladimír bol v skupine detí najvyšší. Má pätnásť rokov, chystá sa do železničiarskeho učilišťa, s bratom Danilom sa učia na samé jednotky. Vladimír pomáhal organizovať program pre deti. Je mimoriadne fyzicky zdatný. Po teroristickom útoku na beslanskú školu sa rozhodol v sebe pestovať silu i rozvahu. Už nikdy nechce byť bezmocný... „Je skutočne vymakaný a má rád break dance,“ upresnil Vladimír Struhár. „Tvrdo trénuje, má náročnú gymnastickú prípravu. A bol vzorom pre ostatné deti. Odpozorovávali jeho pohyby, ktoré sú dosť náročné, ale vďaka ním sa deti v tanci uvoľňovali, naprávali si všetky kostičky, svaly, celý pohybový aparát. Vladimír bol vzorom, ktorý ťahal ostatné deti. Má to zmysel. Veď skupinka chlapcov sa tiež odvážila robiť náročné kroky. Vladimír im všetko rád ukázal a každý deň sa bavkali tancom. Pri hre, tanci a športe zabúdali na vlastné bolesti. Aj dievčatá hrávali futbal s veľkou chuťou.“
•Dievčina Jelena Užekeva začala na Slovensku akoby z ničoho nič krívať. Počas útoku na beslanskú školu mala zlomenú panvovú kosť. Lekári vo Vladikaukaze ju liečili, ale problémy sa objavili na pobyte v Ružomberku. „Aj keď niektoré deti vyzerajú úplne zdravé, nikdy nevedia, kedy sa zranenie ešte prejaví, kedy organizmus povolí. Po rokoch sa objavujú ďalšie dôsledky poranení,“ doplnil V. Struhár. Tak sa stalo aj s Jelenou Ružomberskí lekári zistili, že sa nečakane objavili následky zranení. Riaditeľ Vojenskej nemocnice v Ružomberku Igor Čombor a lekári nemocnice boli k severosetínskym deťom ústretoví. „Promptne pomáhali, urobili všetko pre to, aby poskytli deťom nielen pomoc v akútnom stave, ale urobili im aj kompletné vyšetrenia. Deti sa vracajú domov nanovo diagnostikované. V Rusku ich môžu ďalej operovať a liečiť. Ružomberskí lekári urobili kompletné vyčetrenie detí po necelých troch rokoch od zranení s tým, aby zachytili, ako sa detský organizmus vyvíjal, aby našli nové údaje a nastavili ďalšiu liečbu,“ informoval V. Struhár.
Postrehy z pobytu kaukazkých detí
•„Slováci nás prijali veľmi srdečne, pripravili nádherný program. Zaujali nás najmä slovenské zámky, pretože u nás stavali len vysoké strážne veže a u vás rozsiahle zámky a hrady,“ porovnávala Marína.
•Prekvapenie pre hotelový personál v Hrabove: hneď prvý deň zmizol zo stolov všetok chlieb a deti chceli ďalší. U nich je totiž zvykom nielen k polievke, ktoré im u nás veľmi chutili, ale ku všetkému jesť chlebík a jedlo zapíjať horúcim čajom. „Je to stáročná tradícia, ktorú Rusi prebrali od Sibírčanov. V zime horúci čaj zahreje, v lete zelený pomáha zvládať horúčavy,“ tvrdili beslanské deti.
•Prechádzka v nedeľu po meste, z Hrabova zišla skupinka detí dolu na Kalváriu do parku a k ružomberskej radnici. Odrazu jedno z detí vykríklo: „Panebože, veď toto je naša vlajka.“ Severosetínci majú vlajku, ktorá má tie isté farby ako ružomberská. Zhoda náhod?
•Severosetínsko má od roku 1993 aj vlastný názov – v rámci ruskej federácie je severné Osetínsko Alánia. Na území Osetínska totiž žili pôvodní obyvatelia menom Alaniovia. Beslanské deti vedeli veľa rozprávať o histórii svojej krajiny. Aj to, že na znak priateľstva a dobra nesadia symbolické stromy, ale zaväzujú na ne stužky.
•Čo je posolstvom organizácie podobných pobytov? Jelena: „Organizátori výmenného pobytu detí predpokladajú, že pobyt ruských detí na Slovensku a slovenských detí v Rusku, bude mať veľký význam i v budúcnosti. Stane sa základom toho, aby sa predchádzalo všetkým tragédiám podobným beslanskej, aby sme dokázali chrániť krehký mier na našej planéte.“
•Niektoré deti z Beslanu prijal jordánsky kráľ, iné boli na špeciálnom liečení v Švajčiarsku, niektoré na výmennom pobyte v Chorvátsku... Všetky si uvedomujú, že im celý svet pomáha a ony celému svetu prajú to, po čom sami túžia a čoho hodnotu si kruto preverili na vlastnej skúsenosti. Z ich úst slová zaznievajú hlboko úprimne: deväťročný Robert želá všetkým radosť, desaťročný Roman zdravie, desaťročný Acamaz šťastie a priateľstvo, trinásťročný Alan priateľstvo, desaťročná Dzera veľa priateľov, desaťročná Alla úsmevy, deväťročná Lujza mier, dvanásťročná Elena lásku, desaťročná Alena všetko to najlepšie, desaťročná Dana, aby nikto nikdy nemal žiadnej bolesti...
Autor: DagmaRA