Tohtoročná zima aj napriek tomu, že nebola tuhá, nie a nie ustúpiť. Zimné sychravé počasie dodávalo pochmúrnu náladu i sobotnému ráno, keď zazvonil telefón. Boli to mestskí policajti. Až v policajnom aute som sa však dozvedela, že dostali udanie na asi trojdňové zúfalé psie volanie o pomoc.
Vystúpili sme z auta a poprosila som policajtov, aby zachovali ticho. Potom už sledovali každý môj krok. V prípade nebezpečenstva boli pripravení okamžite zasiahnuť. Kropaje potu mi od strachu vystupovali na čelo, keď som vchádzala do hustého krovia. Konečne som psa zbadala. Pohľad naň mi vyrazil dych. Ostala som nemo stáť a neveriacky hľadela na hrôzu pred sebou. Odrazu sa nám pohľady stretli. Hľadela som do jasmínovomodrých psích očí, ktoré prosili. Tvár zmáčaná od sĺz.
Psíča bolo o strom priviazané krátkym špagátom tak blízko, že nebolo schopné sa ani postaviť, ani posadiť. Len ležať a čakať na smrť vyhladovaním a vysmädnutím. Zaplavila ma neopísateľná zlosť a ľútosť dokopy.
Rozmýšľala som, ako prinútiť psíča, aby mi po toľkom utrpení, ktoré mu spôsobil „človek“, začalo veriť. Prihovárala som sa mu nedbajúc na zúrivé štekanie. Veď bolo od strachu. Pomaly som sa blížila k nemu. Jeho reakcia bola prirodzená – útočná. V pohybe mu však bránil špagát, ktorým bol priviazaný. Ja som stále rozprávala. Ruky som si skryla do rukávov bundy, a tak som sa snažila dotknúť jeho tela. Môj dotyk mu bol nepríjemný. Skúšala som znova a znova. Trvalo to dlho. Už som myslela, že sa vzdám. Stačilo sa však pozrieť do zúbožených očí... po čase v nich však zasvietila iskierka dôvery.
Ešte som však nemala vyhrané. Musela som sa dostať k špagátu. Blúzku som mala úplne premočenú od strachu. Maximálne som sa sústredila, pretože aj jediný zlý pohyb by mi mohol byť osudným. Nevzdávala som sa, aj keď som nemohla predvídať, ako psík zareaguje po odviazaní.
Našťastie, jeho vôľa utiecť z miesta utrpenia ho hnala preč. Nezaútočil na mňa. Pri pohľade na hodinky som neverila vlastným očiam. Pri jeho oslobodzovaní sme strávili viac ako dve hodiny. „Ale ti to trvalo, psíča, kým si pochopilo, že ti chceme pomôcť,“ pomyslela som si.
Cestou do „karanténky“ sme prišli na to, že máme nadhernú psiu slečnu. Keďže mala jasmínovomodré oči, dali sme jej meno Jasmínka. Stali sa z nás kamarátky. Každé ráno ma vítala psím pozdravom a žiarivým pohľadom.
Po čase si ju odviedla jej nová pani. Jasmínka si svojou dobrotou a srdečnosťou opantala celú novú rodinu.
