Romantika hrádockého hradu a kaštieľa otvorila svoje zákutia liptovským umelcom. Využilo to viac ako dvadsať neprofesionálnych umelcov z občianskeho združenia Art štúdia z Liptovského Hrádku. Výtvarníci, fotografi, ľudoví umelci, básnik Ivan Šobáň a filmári sa stretli v tvorivej dielni. Tichučko sa rozišli po hradných priestoroch, aby sa nechali inšpirovať históriou i vynovenou súčasnosťou hradu.
Vo výklenku zrúcaniny sa skryl anjel s prilbou
Z pohľadu pozorovateľa sa zdali najaktívnejší fotografi. „Cvakali a cvakali“, zaujala ich každá skalka, výklenok, socha, schodík i krásna Nasťa s pierkami v tmavých vlasoch. Keďže jej doménou je maľba na hodváb, na hrade len zbierala nápady. „Viacero zákutí sa mi páči. Napríklad v hradbách vo výklenku som našla schovanú starú sochu anjela, ktorá mala na hlave stavbársku prilbu. Možno aj to bude inšpiráciou...“ usmiala sa Nasťa Janyová z Dolného Kubína, ktorá býva v Bratislave a oddychuje v Liptovskom Petre v chalupe po prastarých rodičoch.
S nápadom urobiť tvorivú dielňu v netradičných priestoroch prišla Judita Feňvešová. Lektorom podujatia a odborným garantom bol jej manžel akademický maliar Karol Feňveš. Ona organizovala i maľovala, on radil či konfrontoval, ak o to niekto z umelcov požiadal. „Veľmi vhod nám padlo, že „hradná pani“ Dagmar Machová vyšla v ústrety Art štúdiu a mohli sme tvoriť v hrade, či sa ním inšpirovať. Umelci si mohli vybrať akýkoľvek štýl spracovania témy, len zo všetkých prác by malo byť cítiť, že ide o hrad. Práce by mali byť netradičné, aby vzniklo niečo nové o hrade. Výstupom z podujatia budú buď konkrétne práce alebo pripravíme kroniku s reprodukciami a s Ivanovými Šobáňovými básňami – toto urobila dielňa na hrade,“ povedala J. Feňvešová. Doplnila, že neprofesionálni umelci majú tri mesiace na spracovanie námetu z hradu a pokračovala v maľovaní. Téma – pohľad na hrad cez zelený kríček od vchodu. Z opačnej strany hradu opretá o drevenú truhlicu kreslila Adriana Kompišová: „Som tu za kamarátku, no kedysi som kreslila a možnože sa k tvorbe teraz vraciam. Roky nebol čas na maľovanie, deti sú však už veľké, takže to nebude problém. Zaujal ma pohľad na vežu, je netradičný. Z tejto strany som ju nikdy nevidela.“
Buď čakali na inšpiračné myšlienky, alebo tvorili
V zrúcaninách hradieb hľadali nezvyčajné zábery najmä fotografi.
„Teraz prácu na hrade vnímam ako dokument. Možno neskôr sa mi niečo objaví, možno sa vrátim do tohto prostredia, keď bude slniečko a tiene,“ zauvažoval jeden z fotografov Vlado Škuta. „Netradičný nápad môže prísť aj doma ako myšlienka niekedy o týždeň, dva.“ S Vladom súhlasil aj ďalší z fotografov Ľubomír Kompiš a pridal: „Veľmi ma potešilo, že Juditka dohovorila na hrade tvorivú dielňu, kde sme sa stretli všetci neprofesionálni umelci. Máme niekoľko mesiacov na to, aby sme vytvorili niečo o hrade, čo sa bude ľuďom páčiť. Teraz len chodíme a čakáme na inšpiračnú myšlienku, veď hrad dobre poznáme.“
Vysoko v zrúcaninách vyberala skaly a námety Ester Krutáková – Feňvešová: „Pokúšam sa robiť odliatky, zaznamenávať si hrad v detailoch a kopírovať povrchové štruktúry – z kameňov, z dlažieb, ktoré sú veľmi pekné. V odliatkoch budem dotvárať prírodné štruktúry, robiť abstraktné obrazy. Vyjdem najmä z kameňa, vápenca a pieskovca.“
Ďalšou z tých, ktoré tvorili priamo na hrade, bola paličkárka Lýdia Vallová. Usadila sa pod drevenými schodami a preberala paličkami: „Paličkovanie je veľmi zdĺhavá práca, tak som si dopredu urobila návrh a začala som ho realizovať už doma. V návrhu je hrad z východnej strany. Pretože zrúcanina je veľmi jednoduchá plocha na paličkovanie, miesto skaly, na ktorej stojí, som použila rastlinnú dekoráciu.“
Tiché zákutia hradu hľadala Ľubica Uličná. No len čo si rozložila stojan na maľovanie, stala sa vďačným námetom pre fotografov. S úsmevom čakala, kým usúdili, že majú dosť záberov. „Prišla som niečo zaujímavé nakresliť a predpokladám, že maľovanie na hrade bude dobrou skúsenosťou,“ zhodnotila Ľ. Uličná. „Zaujali ma štruktúry skál. Aký však bude obraz v konečnej fáze, zatiaľ neviem. Možno počas práce príde myšlienka. Začala som maľovať od reality, ktorú som mala pred sebou.“
Michaela Repčeková z Liptovskej Porúbky študuje na umeleckej škole v Banskej Bystrici. Po hrade sa prechádzala v trojke. Sprevádzali ju sestra-dvojča Gabriela a mamina: „Zatiaľ neviem, čo budem robiť. Doteraz som snímala očami, sestra fotografovala, aby som mohla námety doma spracovať v rytine. Určite po troch mesiacoch donesiem kolekciu o hrade.“
Hradná pani má blízko k umeniu, histórii a ku kráse
Kedysi v šiestej triede dostala vraj do žiackej knižky poznámku, že „...Žila som s Picassom (kniha) pod lavicou na vyučovaní a mala som s tým problémy, pretože som sa nesústredila na normálne vyučovanie.“
Problémy s nadmerným záujmom o literatúru nemala len v škole. Keď sa mamine zdalo, že dcérenka priveľa číta, zakázala jej to. Dievčina si však poradila. Čítala s baterkou pod perinou. Kto? Dagmar Machová. Pred piatimi rokmi kúpila hrad a kaštieľ v Liptovskom Hrádku, zrekonštruovala ho a jeho priestory ponúkla v auguste na takmer dva dni neprofesionálnym umelcom z Art štúdia. „Chcem, aby hrad slúžil nielen jednotlivconm, ale aby si v ňom našla miesto aj tvorivá činnosť. Začíname s miestnymi umelcami, ale verím, že na hrad budú prichádzať ľudia s nápadmi, s invenciami, že z hradu sa stane aj kultúrny stánok. Začíname s miestnymi, lebo hrad stojí v ich rodnom mestečku, im najviac patrí. Oni by mali byť takými východiskovými partnermi, ktorí budú priťahovať a prijímať ďalších umelcov z celého Slovenska. Myslím si, že Slovensko má obrovský potenciál tvorivosti a viem si predstaviť, že by do priestorov hradu chodili raz výtvarníci, raz iní umelci, umelecké remeslá, teda umenie nefolkového charakteru.“
Dagmar Machová tvrdí, že vzťah k umeniu, k literatúre i architektúre dostala do vienka s menom. Dagmar bola totiž kultivovaná dánska kráľovná, pôvodom z Čiech, ktorá priniesla severanom mier a bola rozvážnou manželkou kráľa Waldemara. Možno aj to predurčilo, že D. Machová od malička rada čítala najmä historické romány, životopisy umelcov, výtvarníkov... „Želám si, aby na hrádockom hrade prekvitalo umenie a kultúra, aby sme si uvedomovali, odkiaľ pochádzame, kam ideme a aby krásne starobylé múry hradu vzbudzovali úctu k minulosti a inšpirovali k tvorivosti v súčasnosti.“
