V januári 1888 si zobral mladý vrbický pltník a roľník Martin Rázus - Capko za manželku modrookú Máriu Petríkovú. Keď v októbri toho istého roku v ich novom, malinkom domci prvýkrát zaplakal prvý syn Maroško, nik netušil, že plače významná osobnosť slovenských dejín, literatúry, cirkvi a zároveň hlavný hrdina i autor jedného z najpopulárnejších románov pre deti – Maroško. Maroš - Martin Rázus, však bol len prvý v rade ôsmich súrodencov.
Nebolo bežné, aby chudobná, početná rodina dávala v tých časoch svoje deti do škôl. Chlapcov po skončení ľudovej školy čakali zvyčajne učňovské roky, dievčatá služba. Vďaka múdrosti a prezieravosti Rázusovie mamky a štipendiu rodáka Jána Borbisa, Martin začal štúdiá na mikulášskej meštianke. Hoci mu maďarčina najskôr robila problémy, na konci prvého a potom i druhého roku dostal za odmenu dukát. No obvinenie z panslavizmu a vylúčenie zo školy spôsobili, že do štvrtého ročníka gymnázia nastúpil v Banskej Bystrici. Vyššie gymnázium – lýceum, absolvoval v Kežmarku. Vynikajúci študent bol aj tu pre svoje zmýšľanie obviňovaný z panslavizmu. Zmaturoval s vyznamenaním, no na maturitnom table jeho fotografiu nenájdete. Vyštudoval teológiu v Bratislave a po skúškach odišiel s priateľom Ľudovítom Šenšelom na niekoľkomesačný študijný pobyt do škótskeho Edinburghu, kde dostal štipendium historika R. W. Setona Watsona. Po návrate bol krátko kaplánom v Modre a v roku 1913 sa stal evanjelickým farárom v Pribyline, kde pôsobil do roku 1921. Oženil sa s Elenou Zochovou a v Pribyline sa narodili aj ich deti Martin a Elena. Dcéra Viera sa narodila už v Moravskom Lieskovom, jeho ďalšom pôsobisku. Odtiaľ v roku 1930 odišiel do Brezna. Čoraz častejšie zdravotné problémy, politické rozpory a zápasy oslabovali Rázusove sily, no ani posledné dni svojho života nezostal nečinný. Verše a posledné novely Bombura a Surovcovci zoslabnutý a takmer slepý spisovateľ diktoval. Zomrel 8. augusta 1937 v Brezne, pochovaný je v Banskej Bystrici.
Okrem autobiografických románov Maroško a Maroško študuje napísal Martin Rázus viacero básnických zbierok (Z tichých a búrnych chvíľ, Hoj, zem drahá, Šípy duše... ), próz (Svety, Krčmársky kráľ, Odkaz mŕtvych...), aj dve drámy. Písal aj modlitby, piesne, eseje a články do viacerých časopisoch.
Celá jeho politická činnosť smerovala k sociálnemu a národnému pozdvihnutiu Slovenska. Už počas Rakúsko-Uhorska obhajoval svojbytnosť slovenského národa. Nadšene uvítal vznik Československej republiky v roku 1918. Bol však sklamaný z povojnového vývoja v mladej republike, v ktorej Slovensko zostávalo bokom a stávalo sa akousi „českou provinciou.“ Kritizoval ako spisovateľ i ako politik pražský centralizmus a snahy o vytvorenie jednotného československého národa. Bol členom Slovenskej národnej strany, od roku 1929 až do smrti aj jej predsedom. Ako poslanec Národného zhromaždenia obhajoval záujmy slovenského národa. Spolu s Andrejom Hlinkom podpísal v roku 1932 Zvolenský manifest, ktorý odmietol jednotný československý národ. Politickú scénu opustil vyčerpaný a sklamaný.
„Ak by sa ma niekto spýtal, čo by som si prial po smrti, povedal by som mu: mohamedánsky raj rozhodne nie, ani antropomorfizmom vymaľovanú večnosť, ale predovšetkým pokoj, ako po ťažkej a svedomitej práci – ten pokoj, ktorý prevyšuje všetok rozum ľudský! Na tento pokoj neprichystá zúrivý ľudský vzdor, sýtiaci sa negáciou už či mravného zákona alebo samej Prozreteľnosti. Nie! K tomuto pokoju najskôr privedie statočné a svedomité využitie toho krátkeho času, čo nám je k dispozícii od svitu až po tichý súmrak života. A najvhodnejšie využiť ho – poznaním sveta a uľavovaním bolesti iných, všetkých, a tým i svojej,“ napísal Martin Rázus. Bol presvedčený humanista, myslel národne, žil morálne, cítil sociálne a svoje diela písal zrozumiteľne.
