Utorok, 9. marec, 2021 | Meniny má FrantiškaKrížovkyKrížovky

Týždeň v krajine zázrakov

Zakarpatská Ukrajina je nám blízka, ale zároveň veľmi vzdialená. Oblasť, ktorá bola začiatkom 20. storočia súčasťou Československa, je dnes pomerne neznáma a neexistujú s ňou väčšie kultúrno-spoločenské väzby. Marek Juriš nepatrí nepatrím medzi priaznivcov organizovanej turistiky a rozhodol sa ju navštíviť aj napriek negatívnym hlasom z okolia: „Prečo práve na Ukrajinu? Načo tam idete, okradnú vás!“ Cestu na Ukrajinu podnikli aj Katka, Miška, Zdeno, Veronika, Ľubo, Ondro, Miro, Robo. Deväť ľudí chcelo spoznať Zakarpatskú Ukrajinu z bicykla na vlastnú päsť. A či sa im to podarilo? Posúďte sami.

Ukrajinská hranica a veksláci

Všetko sa začalo na hranici vo Vyšnom Nemeckom. Z auta sme vyložili bicykle a všetko potrebné na cestu. V poslednom slovenskom pohostinstve sme si dali polievku z prešovského pivovaru a vyrazili na cestu. Po asi dvesto metroch sa naša cesta skončila. Colníci nám na úvod oznámili, že ukrajinskú hranicu nemôžeme prejsť pešo ani na bicykli. Pozreli sme sa na seba. Prečo? Po chvíli sme pochopili, že Ukrajina je krajina, kde sa nemôžeme pýtať, prečo. Jednoducho je to tak a ak to povie človek v uniforme, platí to dvojnásobne. Veci a bicykle sme naložili do auta a poď ho cez hranicu na druhý pokus. Po vyplnení niekoľkých „dôležitých“ úradných tlačív sa prechod vydaril. Na druhej strane nás privítala obrovská socha partizána a značka s nápisom Zakarpatská oblasť.
O chvíľu nás obklopila skupina pravých ukrajinských vekslákov: „Nechcete změnit koruny nebo dolary? Mám nejlepší kurz.“ Chvíľu sme váhali, no nakoniec sme ponuku predsa len prijali. Zmenili sme koruny na ukrajinské hrivny a začali sme hľadať dobrú dušu, u ktorej odstavíme auto na celý týždeň. Okrajovo sme minuli Užhorod a pokračovali na sever. Po asi tridsiatich kilometroch sa plán podaril.

Dedo a americká pálenka

V meste Perečin sme našli rodinu, u ktorej sme auto zaparkovali na celý týždeň a strávili u nej prvú noc. Ráno nám hostiteľka pripravila silnú tureckú kávu, manžel poradil, aký je najlepší ukrajinský alkohol a dedo porozprával príhodu, ako sa mu zhoršil zrak, keď s kamarátom pili americkú pálenku. Po výbornej káve a dobrých radách sme vyrazili.
Perečin nás privítal svojou ospalosťou a špinou. Dlho sme sa nezdržali. Nebolo prečo. Pokračovali sme na východ. Míňali sme malé dedinky, videli sme prvú svadbu a zažili pravý ukrajinský pohreb. Pozostalí niesli nebožtíka v otvorenej truhle aj napriek úmorným júlovým horúčavám.
Keď sme zdolali prvý menší horský prechod, v dedine pod ním sme sa dozvedeli, ako funguje ukrajinská registračná pokladnica. Volá sa ščot a vyzerá ako počítadlo. Predavačka na drevených guličkách dokázala vypočítať akúkoľvek sumu. Bločku sme sa, samozrejme, nedočkali. Výhoda oproti elekronickej? Funguje aj bez elekriny a nemusíte priznávať dane. Tu sme pomaly začínali chápať, ako to v „krajine zázrakov“ funguje. Po krátkej debate s obyvateľstvom sme sa ešte dozvedeli čo-to z miestnych klebiet. Plný nových dojmov sme pokračovali opäť na východ.

Betónová posteľ za päťsto korún

V dedinke Uklin sme dostali fantastickú ponuku. Nocľah za sto hrivien, asi päťsto slovenských korún na betóne pod kovovým prístreškom. Prespali sme radšej na lúke pri rieke. Nasledujúci deň sme opäť pokračovali cez dedinky učupené v kopcoch. Cestou sme stretali ľudí pasúcich kravy. Koscov, ktorí v strmých kopcoch kosili svoje krivoľako oplotené záhrady a sušili seno na zimu. Zdolali sme opäť horský prechod a dorazili do Volovca. Je to malé špinavé mestečko plné sliepok a túlavých psov. Zaujímavé je hádam len tým, že tu začína nádherná krajina oblých kopcov, dediniek a jednoduchého života. Je východiskovým bodom hrebeňových túr a menším železničným uzlom. Stretli sme niekoľko turistických skupín, hlavne z Čiech. Mali namierené práve do kopcov a na hrebene. Vymenili sme si niekoľko skúseností a dobrých rád. Odporučili nám na ubytovanie Turbázu pri stanici. Ráno sme po výdatných raňajkách vyrazili tradične cez dedinky a úzke údolia na východ do mesta Mižgiria. Bolo to pomerne škaredé a socializmom zničené mestečko uprostred hôr. Z mesta už bolo len na skok do Sinevirského národného parku. Je známy Sinevirským jazerom, ktoré je najväčšie v Zakarpatskej Ukrajine, a na brehu ktorého stojí mohutná, vyrezávaná drevená stavba. K mestu sa viaže povesť. Vraví, že chudobný mladík Vir miloval bohatú Sini. Tej rodičia zakázali vydať sa za Vira a nechali ho zabiť. Sini plakala nad jeho hrobom, až nakoniec vzniklo jazero. Ostrovček uprostred symbolizuje hrob Vira.

Rozprávkový zrub a Michalova krava

Noc sme strávili v rozprávkovom zrube pod sedlom Sinevir. Patril pastierovi Michalovi. Príkladne sa o nás postaral. Dali sme si domácu bryndzu a čerstvo nadojené mlieko. Za odmenu sme ho ponúkli vodkou. Odmietol. Poradil nám, že máme piť mlieko a nie vodku, to je zdravšie. Noc sme strávili v sene. Pod nami, v jednej miestnosti pastier Michal, v druhej krava.
Ráno sme mali len kúsok do sedla. Privítal nás pekný výhľad a čakal niekoľkokilometrový zjazd do údolia. Dorazili sme do dedinky Sinevirská poljana. Mali sme pocit, že sa v nej zastavil čas a vrátil som sa o päťdesiat rokov späť. Farebné drevené domčeky, babičky vysedávajúce na priedomí a totálny pokoj. V potravinách sme si dali čapované pivo, doplnili si jedlo a čo-to povyzvedali od domácich. Dospeli sme k názoru, že Ukrajinci sú v celku praktickí, obchodíky sú v podstate kvalitné infocentrá. Na jednom mieste dostanete najesť, napiť a veľa praktických rád na cestu.
Na obed sme dorazili do Koločavy. Dedinka sa tiahla takmer 20 km súvisle v doline medzi horami. Je ústredným miestom deja románu Ivana Olbrachta Nikola Šuhaj Zbojník a vďaka tomu sa stala obľúbeným cieľom turistov. Každý rok sa tu koná aj festival Ivana Olbrachta. Nikola je tu pochovaný aj so svojou Eržikou, ktorá zomrela len pred pár rokmi. Drevený kostolík uprostred dediny bol ešte nedávno Múzeom ateizmu. Propagandistické nástenky dokazovali, že najvyššie štádium ľudskej spoločnosti je komunizmus. Dnes je premiestnené do miestnej školy, kde ho za poplatok ukazuje turistom tamojšia učiteľka. V okolí je niekoľko novopostavených pravoslávnych kláštorov. Cestou z Koločavy sme sa „umyli“ v teplej rieke plnej plastových fliaš a kovového šrotu. Noc nás zastihla na lúke pod lesom. Keď sme sa ráno zobudili, čakalo nás čerstvé mlieko a zelenina. Babička, ktorá mala dom priamo nad nami, si našu nočnú návštevu takto uctila. Pred nami bol horúci deň a posledné etapa do Solotvina.

Gýčové paláce a mŕtve more

Solotvin je pomerne špinavé a nezaujímavé mestečko na hranici s Rumunskom. Do Rumunska vedie železničný most. Sú to v podstate koľaje na pražcoch bez chodníka ponad rieku. Tento prechod je len pre miestnych, ktorí dvakrát do týždňa môžu prejsť po koľajniciach do Rumunska s riekou pod nohami. Po ceste do Solotvina sme obdivovali skvostnú architektúru. Obrovské gýčové paláce s vežičkami. Boli to príbytky najväčších šmelinárov a falšovateľov tovarov na Zakarpatsku. Do Solotviny sme sa vybrali navštíviť soľné jazerá, soľnú baňu a veľký trh. Voda v jazerách má veľkú hustotu, takže môžete na nej ležať bez toho, aby ste sa ponorili. Ako v Mŕtvom mori. Bahno v jazerách má vraj liečivé účinky, a preto sa ním ľudia natierajú. V okolí jazier vyrástli rekreačné chatky a dá sa pri nich stanovať. Panorámu dotvára schátraná budova soľnej bane a obrovské smetisko komunálneho odpadu. V meste je sanatórium v soľnom podzemí. Tristo metrov pod zemou sú vytesané chodby, kóje s posteľami a kaplnka. Liečia sa v ňom vraj s vysokou účinnosťou dýchacie choroby - astma a alergické ochorenia. Pod podzemným sanatóriom je soľná baňa, kde sa ťaží soľ.
My sme navštívili soľnú baňu, vežu číslo deväť stojacu presne uprostred mesta. Do podzemia, asi tristo metrov dolu, nás zviezla baníčka. Hrdzavý výťah pôsobil dosť hrôzostrašné, no nakoniec sme sa predsa len odvážili nastúpiť. Baníčka nám ukázala štôlne, kde sa ťaží soľ, porozprávala krátky príbeh, ako jej dedo kopal prvé chodby. Povedala, že v bani pracuje už tridsaťpäť rokov a na záver si posťažovala, že jej plat je okolo sto dolárov a peniaze jej nevyplatili už tri mesiace.

Multikultúrne mesto a rínok

K večeru sme sa išli okúpať do soľných jazier a utekali na vlak. Ukrajinci ho volajú dýzel. Jeho priemerná rýchlosť je dvadsať kilometrov za hodinu. V rozpálenom vlaku na drevených laviciach sme strávili takmer osem hodín. Strojvodca nemal pre istotu ani košeľu, pretože teplota v rušni prekračovala štyridsať stupňov. Cenu lístka sme dojednali so sprievodkyňou.
Skoro ráno sme dorazili do Užhorodu. V minulosti mesto bolo súčasťou niekoľkých štátov. Rakúsko–Uhorska, Československa, Maďarska, ZSSR a od 1991 je súčasťou samostatnej Ukrajiny. Dnes je to multikultúrne mesto a bežne v jeho uliciach okrem ukrajinčiny a ruštiny znie aj slovenčina, maďarčina, rusínčina a rumunčina. Tento región obýva takmer desiatka národností.
Ráno nás privítala skutočne vkusne zrekonštuovaná vlaková stanica. Oddýchli sme si pri rieke Uh a išli sme minúť posledné hrivny na rínok. V Užhorode sú na každom kroku. My sme si vybrali jeden na periférii. Bol obrovský a zohnať sa dalo ozaj všetko. Nakúpili sme chalvu, vodku, kvas a pobrali sa na hranicu. Zdolali sme ju, na prekvapenie, v celku rýchlo. Nemuseli sme vypisovať žiadne dôležité papiere. Colník si poprosil päť dolárov na kávu a kontrola bola vybavená.
Ukrajinu sme navštívili aj napriek vžitým negatívnym predstavám a neboli sme sklamaní. Prišli sme na to, že Ukrajina je milá krajina, plná pohostinných ľudí.

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Tichá hrozba menom oxidačný stres. Ako sa pred ním chrániť?
  2. Metropolis sa stane ikonickou stavbou Bratislavy
  3. Porovnanie cien 4-izbových bytov v Bratislave. Poznáme víťaza
  4. Rovnaká, a predsa iná - Zelená energia od SSE
  5. Čo napĺňa v práci úspešné ženy v jednej z najznámejších firiem?
  6. Nové číslo Historickej revue
  7. Porsche sa rozrastá o nový shooting brake Taycan Cross Turismo
  8. Ostrov Saona pri Dominikánskej republike je pravý karibský raj
  9. Oplatí sa teraz kupovať byt alebo je lepšie si počkať?
  10. Skutočná vanilka a čokoláda. Čo robí potraviny kvalitnými?
  1. FVT - malá fakulta, veľké úspechy
  2. Rovnaká, a predsa iná - Zelená energia od SSE
  3. Porovnanie cien 4-izbových bytov v Bratislave. Poznáme víťaza
  4. Tichá hrozba menom oxidačný stres. Ako sa pred ním chrániť?
  5. Metropolis sa stane ikonickou stavbou Bratislavy
  6. Čo napĺňa v práci úspešné ženy v jednej z najznámejších firiem?
  7. Svieže jarné ceny v PLANEO Elektro sú aj v marci extra výhodné
  8. Ako môžete zastaviť dýchavičnosť pri covide a po jeho prekonaní?
  9. Ostrov Saona pri Dominikánskej republike je pravý karibský raj
  10. Porsche sa rozrastá o nový shooting brake Taycan Cross Turismo
  1. Oplatí sa teraz kupovať byt alebo je lepšie si počkať? 27 760
  2. Korona zlacňuje elektroniku. Tento týždeň je až o 50 % lacnejšia 14 831
  3. Ostrov Saona pri Dominikánskej republike je pravý karibský raj 14 233
  4. Skutočná vanilka a čokoláda. Čo robí potraviny kvalitnými? 12 121
  5. 5 najčastejších dôvodov, pre ktoré sa v noci budíme 12 102
  6. Nové číslo Historickej revue 9 726
  7. Ako môžete zastaviť dýchavičnosť pri covide a po jeho prekonaní? 8 216
  8. Telo v karanténe, jar a domácnosť, rozhovor s Denisou Dvončovou 7 794
  9. Denník SME spolu s knihou Rozhovory o ľudskom tele 7 625
  10. AGEL spustil testovanie expresnými PCR testami 7 056
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Liptov - aktuálne správy

Projekt dvanástich viladomov by mal stáť len 10 metrov od najbližších kaplniek, autori petície požadujú jeho zmenu.

3 h

Od pondelku 8. marca budú centrá otvorené pre zákazníkov, za dodržiavania platných protipandemických opatrení.

21 h
Skoky na lyžiach pod Hájom mali veľký divácky záujem (60-te roky)

Jediný muzikantský cech na Slovensku založili pred viac ako 250 rokmi v Bobrovci. Známa liptovská dedina žila (a stále žije) bohatým športovým a kultúrnym životom.

20 h

Zdedili sme ornú pôdu, ktorú obhospodaruje družstvo. Čo máme robiť, aby nám za užívanie pôdy platilo? Aj na túto otázku dostanete odpoveď v právnej poradni v aktuálnom vydaní týždenníkov MY.

5. mar

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Počas uplynulého víkendu sa konalo ďalšie kolo skríningového testovania. Viaceré obce už zverejnili jeho výsledky.

23 h

Konečne sa minula čierna farba v tlačiarni, napísal na sociálnej sieti primátor mesta Partizánske Jozef Božik.

18 h

Miera pozitivity je najvyššia počas tohtoročného testovania.

8. mar

Testovanie v Trnave ukázalo doteraz najlepšie čísla.

8. mar

Už ste čítali?