Na sklonku tohto roka by mal mať premiéru český film Bloudím. Hlavnú úlohu v ňom hrá herečka Silvia Antolová, rodáčka z Liptovského Mikuláša. Jeho premiéry sa však už nedožila, ani svojich 35. narodenín, ktoré by oslávila zajtra - 22. augusta. Zomrela 7. marca 2007 na rakovinu...
Po maturite na gymnáziu M. M. Hodžu chcela ísť Silvia, vtedy ešte Hartmannová, študovať herectvo. Ale do školy sa nedostala. Svoj nesporný talent prejavila v liptovskomikulášskom divadle Bodea, bola jednou z najvýraznejších osobností Divadla G. F. Belopotockého. Tlieskali jej aj v Divadle J. G. Tajovského vo Zvolene či mestskom divadle v Žiline. Posledné štyri roky hrávala v levickom Divadle Pôtoň, kam sa presťahovala aj s dcérou Dominikou. Pracovala tam aj ako učiteľka literárno-dramatického odboru v základnej umeleckej škole.
Rakovinu krčka maternice diagnostikovali Silvii vlani v januári, ale zdravotné problémy začala mať už na jeseň 2004. Dovtedy nebývala chorá. Zrazu sa cítila unavená, mávala zvýšenú teplotu, chudla. Chodila na rôzne vyšetrenia. Zistili jej zlatého stafylokoka, mononukleózu, tetániu, ale rakovinu nie. Niekoľkokrát bola u obvodnej lekárky, ktorá jej diagnostikovala únavový syndróm. Keď sa jej spýtala, či náhodou nemá rakovinu, odpovedala, že to by už dávno zistili z krvi. Ale zistili to až v nemocnici, kam ju poslali z gynekológie potom, ako začala krvácať.
Silvia statočne bojovala s chorobou a verila, že sa uzdraví. Podstúpila operáciu, ožarovanie, chemoterapiu a vyzeralo to nádejne. Presne pred rokom v auguste však na vyšetrení lekári zistili, že má v tele metastázy. Hospitalizovali ju v bratislavskom onkologickom ústave, opäť sa podrobila chemoterapii. Koncom januára ju prepustili z nemocnice s tým, že urobili všetko, čo bolo ich silách a už jej nedokážu pomôcť. Posledný mesiac a týždeň svojho krátkeho života strávila Silvia v rodnom Liptovskom Mikuláši so svojimi rodičmi a dcérou. „Postupne už nevládala chodiť, vozili sme ju na vozíku. Ťažko sa jej dýchalo, pomaly sa už nemohla ani napiť vody, nemohla spávať, mala veľké bolesti...
Jej mama sa veľmi ťažko vyrovnáva so stratou milovanej dcéry. Nikdy sa s tým nezmieri, bola to vraj tá najlepšia dcéra na svete...
Aj Silviina dvanásťročná dcéra Dominika vie, že mamu jej nič nenahradí. Boli dobré kamarátky a spolužiačky jej ju závideli. Dominika je krásna, múdra a talentovaná po mame. Tiež hrá divadlo, ale chcela by byť právničkou.
Silvia Antolová chýba aj svojím priateľom a kolegom z divadla, ktorí si na ňu nikdy nezabudnú a spomínajú...
Členovia divadla G. F. Belopotockého venovali Silvii aj svoje najnovšie predstavenie Smajlíci.
Pozerá sa na nás z výšky anjelov
Pro mne zůstane Silva navždy tou osobou, která proměnila náš film. Vlastně díky setkání s ní se změnil celý scénář původního dokumentu v hraný snímek. Se spoluscénáristou jsme přijali novou variantu, která nemluví pouze o městě, ale o městě jako ženě. Pak už všechny texty byly psány přímo pro Silvu - ve filmu Jůlii, a ona je ve všech čtyřech povídkách středem a spojnicí veškerého dění. Protože Silva přistupovala k filmu s ohromnou energií, sama dávala rozměr příběhu cizinky ženy a města Olomouce.
Silva fascinovala nás všechny svým nasazením a až zpětně mi dochází, že někde uvnitř ty hodiny věděly, jak dlouho půjdou. Snažili jsme se o pravdivý film, bez kašírovaných frází atd., tak věřím, že především její účast na filmu toto předsevzetí plní.
Jediné v čem jsem Silvu při práci ubezpečoval, že neexistuje jiný takový stejný československý film. Dnes, když je film téměř dokončen můžu říci, že neexistuje žádná stejně dobrá československá herečka jako je Silva. Píšu je protože ona se z té výšky andělů, kteří poletují nad městem, na nás dívá.
Martin Müller, režisér filmu Bloudím
Mala dar spájať ľudí, rozdávala radosť
Tí, čo Silviu poznali, dobre vedia, aký skvelý človek a kamarát to bol... Ak by som ju mal predstaviť človeku, ktorý sa s ňou nikdy nestretol, tak by som povedal, že mala dar spájať ľudí. Táto jej vlastnosť stmeľovať ľudí dokopy pomohla k znovuobnoveniu činnosti Divadla G. F. Belopotockého. Bola akoby mojou pravou rukou a svojím neopísateľným šarmom riešila veci tým, že rozdávala radosť a úsmevy na počkanie a keď bolo zle, tak len mávla rukou a vravela: „Veď nehorí...“ S odstupom času si uvedomujem, že ona bola tou hybnou silou, ktorou sme sa všetci len akosi nechali niesť. A to nielen mimo javiska, ale aj na ňom. Bola inšpirujúca, nápaditá, skvelo pohybovo nadaná, zábavná, jednoducho výborná herečka so srdcom na dlani. Vďaka jej neopakovateľnému šarmu naštartovala naše divadlo a nasmerovala na cestu, po ktorej stále kráčame... A mne ako režisérovi a kamarátovi ostáva len s láskou a úsmevom spomínať na to, čo sme prežili. Sme jej vďační za veľa....
Ján Kuráň, režiser Divadla G. F. Belopotockého
Poďme už konečne niečo robiť...
Silviu som spoznal ako krásnu, štíhlu, priam éterickú bytosť. Jej súčasťou bola dcérka Dominika - jej malinké zrkadlo. Prvýkrát som stretol Silviu na prelome tisícročí, keď sme sa hŕstka skalných z bývalého ružomberského Mestského divadla rozhodli spojiť s mladými divadelníkmi z Liptovského Mikuláša a vytvoriť tu divadlo. Do novovzniknutého divadla G. F. Belopotockého doviedla Silvia aj svoje vtedajšie najstaršie žiačky z literárno-dramatického odboru ZUŠ. Inscenovali sme naše prvé predstavenie Gogoľovu Ženbu. V tejto hre sa veľmi a stále pila vodka. Mali sme vo fľaškách samozrejme čistú vodu. Nezbedník Števko Ťahúň nalial do fľaše, z ktorej v predstavení pije väčšina hercov, vodku v pomere s vodou jedna k jednej. Nikomu o tom nepovedal. Zabával sa v zákulisí na grimasách a reakciách účinkujúcich. Pamätám si, ako vtedy Silvia všetkým vynadala. Vraj takéto kúsky si ešte nemôžeme dovoliť. V hereckej práci a príprave bola prísna na seba aj na spoluhercov či žiakov. Nezniesla na pódiu alkohol a flákanie. Jej najčastejšia veta bola: „No, poďme už konečne niečo robiť!“ Mala herectvo v krvi. Bola mimoriadne pohybovo nadaná, húževnatá, dokázala nás veľa naučiť. Silvia bola mojou kolegyňou nielen v divadle G. F. Belopotockého, ale i v Základnej umeleckej škole, kam ma priviedla a za čo som jej vďačný. Pripomína mi ju denne učebňa, kde sme spolu pracovali, tvorili, no najviac ju stretávam v dcérke Dominike, ktorá má z mamy všetko, najmä jej talent.
Peter Danko,bývalý kolega z divadla a ZUŠ
Všetko sa snažila dotiahnuť do konca
Prvýkrát som Silviu stretol, keď mala dohola ostrihané vlasy. Dala si ich ostrihať kvôli predstaveniu Requiem. To bolo prvé predstavenie divadla Bodea. Mala v ňom byť holohlavá, a kedže mala dlhé husté vlasy a nevedeli ich schovať pod kúpaciu čiapku, obetovala ich. Ale aj tak bola neskutočne krásna a od prvej chvíle mi bola veľmi sympatická. V divadle Bodea som s ňou hral v predstavení Allen and Naomi. Ona hrala Čas a ja jedného z bláznov z ústavu, do ktorého umiestnili Allena Ginsberga. Často sme sa vtedy stretávali a rozprávali o divadle aj o živote, veľa ma naučila. Hrali sme spolu aj v Caligulovi. Potom sa Silvia vydala, začala žiť viac rodinným životom, ja som išiel do školy a naše životné dráhy sa trochu oddelili. Mám ju zafixovanú ako dobrého priateľa, dobrého človeka, zanieteného pre divadlo a hociktorú vec, ktorú robila. Nič nenechala na pol ceste, všetko sa snažila dosiahnuť do konca...
Mário Jokič, člen divadla G. F. Belopotockého
V nebi je teraz iste veľmi veselo...
So Silvou bola vždy veľká sranda... mali sme len 16, šibnuté a mimo, ale ona nás brala ako kamošky... a nielen v ZUŠ-ke, kde sa tvorivá intimita vyžaduje... Silva nás brala aj tam, kde nemusela... napríklad až hen na Scénickú žatvu... päť dní bez rodičov na divadelnom festivale, vivat bohémsky život... viac ako divadlo zaujali pekní chlapci... náhodné fotky s náhodnými mladými divadelníkmi... a Silva bola náš fotograf... mala tam veľa priateľov, divadelníkov, ale sedela za jedným stolom s nami... a mali sme s ňou taký ten hrozne silný pocit... že naše „vtípky“ sú strašne zábavné... a naše problémy hrozne vážne... a najlepšie na tom bolo, že Silva, veľká herečka, to vtedy nehrala... a mysleli sme si, že sa ničoho nebojí... že nikdy neplače...a hlavne nie v divadle... ale raz to povedala...že má tiež často strach, pri práci s novými ľuďmi, s nevyspytateľným režisérom... asi sa nám vtedy všetkým uľavilo...
a keď odchádzala z Mikuláša do Levíc... úsmev sa potkol o slzu... a hodnú chvíľu sa nevedel postaviť na vlastné... už sme vedeli, že aj ona sa bojí, že aj ona občas plače... už nám nemohla byť bližšie...
So Silvou bola vždy veľká sranda... a na divadelných doskách, ktoré znamenajú nebo, je teraz iste veľmi veselo...
Jana Hanzelová, Helena Hajková, žiačky ZUŠ a priateľky z Divadla G. F. Belopotockého
