Mihajlo Miloševič spáva na ulici. Bezdomovcom však nie je kvôli nedostatku finančných prostriedkov na dôstojnejšie bývanie. Betónu pred posteľou a igelitu miesto prístrešia dal prednosť z presvedčenia, že mu rodina a právny systém ukrivdili. Takto sa domáha spravodlivosti. Tvrdí totiž, že byt, z ktorého ho vyhodili, má právo užívať!
Keď sa Mihajlo Miloševič pred mesiacom vrátil do Ružomberka a chcel sa dostať do bytu, o ktorom hovorí, že je jeho, kľúčik od dverí nepasoval. Dcéra, na katastri zapísaná ako majiteľka bytu, dala vymeniť zámku. Z jednoduchého dôvodu. Jej otcovi bol zrušený trvalý pobyt na danej adrese v októbri minulého roku. Naproti tomu si on myslí, že išlo o nezákonný prepis bytu na dcéru: „Byt sme kúpili s bývalou manželkou. Bol však napísaný na ňu. Nemala právo ho bez môjho súhlasu darovať dcére ešte pred tým, ako nás rozviedli. Nadobudli sme ho predsa počas manželstva.“
Bezdomovcom z vlastnej vôle
Šesťdesiatštyriročný muž pôvodom z bývalej Juhoslávie je presvedčený o svojej pravde. Cíti sa byť ukrivdeným tak rodinou, ako kompetentnými, ktorí sa dosiaľ prípadom zaoberali. Preto sa z vlastnej vôle uchýlil do úlohy bezdomovca. Už viac ako štyri týždne trávi noci vonku a cez deň sa potuluje po meste s igelitovými taškami. Nosí v nich osobné veci a hŕbu právnych spisov. Prípad je v súčasnosti v rukách jeho advokáta. „Kým sa nevyrieši sporná otázka, na dvore ružomberského sídliska budem aj naďalej prespávať. Nevzdám sa! Ide mi o to, aby si ma konečne všimli spravodliví zástupcovia zákona.“
Neprekáža mu, že spí na ulici
Zatiaľ, čo status bezdomovca je pre väčšinu z nás nočnou morou, M. Miloševič považuje tento spôsob za jediný, ako upozorniť na seba a verejne bojovať proti súdnym uzneseniam a rozsudkom týkajúcich sa jeho prípadu. Na otázku, ako si zvykol na „dobrovoľný“ život na ulici, odpovedá s dávkou humoru: „Veľmi rýchlo. Prvú noc som si vzal kartóny a položil ich na betón. Spustil sa hrozný lejak, tak som sa prikryl igelitom. Improvizoval som. Dnes už mám aj rozkladaciu posteľ a stoličku. Keď prší, prehodím igelit ponad „prachár“ a mám prístrešok, nemoknem. Postupne si bývanie vylepšujem.“ Spanie pod holým nebom mu síce zatiaľ nerobí problémy, no niektorých susedov prechádza trpezlivosť. „Poburuje naše deti. To, čo robí, je úbohé. Nech už odtiaľto odíde,“ hovorili niektorí. Iní mu zase fandia a podporujú ho. Občas mu prinesú kávu, teplý čaj alebo niečo pod zub. Na to však nie je odkázaný. „Mám si za čo kúpiť jedlo. Aj zaplatiť ubytovňu. Nejde mi o byt, ale o princíp.“
Je odhodlaný bojovať
Muž z Balkánu je rozhodnutý vydržať do samého konca. „Kým sa ľady nepohnú, zostanem bývať na tomto dvore. Pripravím sa aj na zimu. Kúpim si spací vak do mínus tridsať, ale nepohnem sa odtiaľto. Ani keby sekery padali,“ hovoril pokojným hlasom. „Viem, že sklamaní ľudia dokážu byť extrémne emotívni. A potom robia somariny. Ja sa vyprovokovať nenechám. Nemám čo stratiť. Musím vydržať, aby sa verejnosť dozvedela, ako sa porušujú zákony, vďaka čomu potom ľudia zostávajú na ulici. Väčšina z nich však rezignuje a nemá silu bojovať. Mne sila a odhodlanie nechýbajú. Som z Balkánu a tam sa dokážeme biť.“
Autor: -kub-