Pätnásťročné deti sa vodia za ruky, opísal Vojtech Mihálik v básni lásku medzi pubertiakmi. My sme síce mali pätnásť, ale nedržali sme sa za ruky napriek tomu, že bolo tma. Iskierky náklonnosti však lietali, no ešte sme sa hanbili jeden druhého.
Išli sme od priateľa, ktorý mal 21. augusta narodeniny. Keďže chaty v čase našej mladosti neleteli, oslavovali sme u neho a nočnou dedinou sa vracali domov. Bolo mi treba odbehnúť do kríkov. Stalo sa. Vedľa zurčal potôčik, z oblohy na mňa žmurkali hviezdy. Priveľmi a farebne. „Pozri na oblohu, koľko hviezd padá a zaželaj si niečo,“ rozplývala som sa nad hviezdnatou oblohou. V detskej naivnosti sme potom pri každom farebnom zamihotaní vyslovovali pubertiacke priania. Vôbec nám nedošlo, že hviezdy v skutočnosti nie sú farebné a že to, čo vidíme na oblohe, nepadá. Boli sme v zaľúbenosti slepí?
Ráno sa mi veľmi chcelo spať. Spoza zatiahnutého závesu však prenikal hlas dedinského rozhlasu. Zachytávala som len slová: okupácia, vojna, zásoby potravín. Dočerta! Kto sa zbláznil? Chcela som sa otočiť na druhú stranu a nevšímať si dedinský poplach. Vtom sa otvorili dvere a mamka mi s plačom vravela, že nás napadli, bude vojna a vraj sa mám rýchlo obliecť a ísť sa postaviť do „fronty“ v obchode. Veď doma sme mali len kilogram múky, čo-to strukovín, nič cukru. Ako prežijeme vojnu?
Premohol ma strach. V hlave sa mi zlietavali všetky vety z dejepisu o hrôzach vojny. V dedinskom rozhlase hrala smútočná hudba. Občas ju prerušoval hlas, ktorý oznamoval, pokiaľ sa okupantské vojská dostali, ktoré mestá obsadili, koľko je zranených a že v Bratislave zastrelili študentku Danku...
Mala som o pár dní nastúpiť na strednú školu do mesta. V tej chvíli mi to však bolo jedno. Musela som čakať v dlhom a širokom rade pred obchodom niekoľko hodín, aby ma pred dverami obchodu vymenila mamka a nakúpila potraviny. Ona už mala svoju skúsenosť s vojnou. Rovnako ako mnohí vo „fronte“, ktorým ožili vojnové udalosti druhej svetovej vojny a zasypávali nás mladších pri čakaní hrôzami, o ktorých sme sa len učili.
Vtedy mi došlo. Farebné padajúce hviezdy v noci boli lietadlá. Žiadne pubertiacke želania neplnili. Skôr naopak. Na mnoho rokov nám priniesli strach a bolesť. Počúvali sme šuškanie o znásilňovaní slovenských dievčat ruskými vojakmi. S nádejou odkladali tajné vydania jedného zo slovenských denníkov, ktoré ocko nosieval z práce ukryté hlboko pod odevom. Keďže však môj otec patril k tým odvážnejším, pri jednom so stretnutí s cudzími vojakmi ich poslal do ... Vyhodili ho z práce a mne cestu na vysokú školu zavreli.
