Tento víkend bude Slovensko stredom endurového sveta. V Krompachoch sa uskutočnia dve kolá majstrovstiev sveta. Prečo pripomínajú MY Liptovské noviny udalosť, ktorá bude na východe republiky? Z jednoduchého dôvodu, najhorúcejším slovenským želiezkom v kategórii E1 (pre znalcov „dvestopäťdesiatky štvortakty a stodvadsaťpäťky dvojtakty“) bude stále iba 23-ročný Bodičan Juraj Doza. V jeho premiérovej sezóne medzi elitou sa po šiestich dvojkolových podujatiach z ôsmich usadil v prvej desiatke. Je jedným z tria Slovákov (ďalšími sú Svitko a Kapajčík), ktorí sa v tomto roku zatiaľ zapojili do kolotoča majstrovstiev sveta, no iba Juraj má kompletnú zbierku účastí: „Po návrate z Ameriky som sa zúčastnil v Ladzanoch na pretekoch slovenského šampionátu. Po obidva dni som obsadil druhé miesto, ale na začiatku druhého som trafil nohou trčiaci drevený peň. Pokračoval som ďalej, v cieli som si dal dolu čižmu a hneď som uvidel, že to nie je najlepšie. Výsledok je taký, že mám zlomený priehlavok. Dúfam, že uhovorím lekárov a svetové Krompachy stihnem. “
Bolo by dobré, keby práve v domácom prostredí mohol nadviazať na vynikajúcu deviatu priečku z Kanady, pretože všetci veľkí súperi ho už registrujú: „Sú prekvapení, že sa aj v neporovnateľne iných podmienkach dokážeme postaviť na štart a zvádzať s nimi veľakrát vyrovnané partie. Chcel by som sa udržať na desiatom mieste. Uvidím, aká bude moja forma po tomto zranení. Samozrejme, chcem sa doma ukázať pred rodinou, známymi, našimi divákmi v čo najlepšom svetle.“
Legendou slovenského endura je úplne zaslúžene Jaroslav Katriňák. Vo svojej bohatej zbierke má vavríny svetového šampióna, na ktoré bude raz, pevne dúfame, útočiť aj Juraj Dozsa. Dlhé roky neohrozená slovenská jednotka sa už dlhšiu dobu sústreďuje na chýrne púštne dobrodružstvo s cieľom v marockom Dakare. Prvé dotyky s piesočným „šialenstvom“ má za sebou aj Juraj: „Vlani som tam bol spolu s otcom, bratom a kamarátmi z Čiech, napríklad Olinom Bražinom, ktorý chodí na Dakar už dlhé roky. Skúsil som si naostro jednu, asi štyristokilometrovú etapu. Jazdil som väčšinou po skalách, piesok bol viac-menej oddychom. Bol to ohromný zážitok. Tomu, kto to nezažil na vlastnej koži, sa to nedá ani opísať. Je to vysoká liga, ktorá si žiada popri skúsenostiach hlavne obrovské financie. Snáď sa na sever Afriky v budúcnosti vrátim, času mám relatívne dosť. Zatiaľ sa však moje ambície spájajú jednoznačne s majstrovstvami sveta.“
•••
Ako vyzerá život špičkového pretekára v endure?
V dobrom slova zmysle sme kočovníkmi. Tohto roku som strávil počas ciest na preteky a späť domov viac ako tridsaťpäťtisíc kilometrov v aute. K tomu treba prirátať letecké presuny. Samotná dvojdielna súťaž je obvykle cez víkend. Veľakrát sa vraciam z pretekov v utorok. Na druhý deň sa snažím niečo porobiť okolo domu a našej rodinnej firmy a vo štvrtok už vyrážam na ďalšie preteky. V piatok je na programe obhliadka trate, príprava a odovzdávanie motocyklov, po ktorom už do neho nesmieme vôbec zasahovať, a tak stále dookola. Hlavne cez zimu si nemôžem dovoliť oklamať fyzickú prípravu v posilňovni, na bežkách. Spríjemnením je motoskjöring a tréningy v klimaticky priaznivejšom Taliansku.
Vaším dvorným mechanikom je starší brat Milan. Je po jeho dokonalých službách vašou úlohou iba sadnúť si na sedadlo vyladeného motocykla a uchopiť do rúk naleštené riadidlá?
Je to síce lákavá, no nereálna predstava. Napríklad, počas Šesťdňovej môže mechanik doliať potrebné kvapaliny, palivo a očistiť plasty. Všetku ostatnú údržbu a opravy musí robiť jazdec sám. Bez mučenia priznávam, že na majstrovstvách sveta si sám iba prezúvam pneumatiky. Jedno kolo má aj dve hodiny, a keď ostanem niekde visieť kvôli defektu, musím si vedieť rýchlo poradiť.
Svoju sériovú „kátéemku“, štvortaktnú dvestopäťdesiatku, teda poznáte lepšie ako vlastné topánky.
Bez toho by to nešlo, veď ďalšou kapitolou je príprava motocykla na ďalší súťažný deň, na ktorú máme neuveriteľne krátku štvrťhodinku.
