Bola to práca, ktorá nás neminula, keď sme chceli mať na obed parené buchty s jahodami a po nich príležitosť vyšantiť sa v priezračnej vode neďalekého tajchu. Chlapi z dediny za fľašu slivovice „päťdesiatdvojky“ pokosili časť lúky a sad za domom a úlohou nás detí bolo trávu poobracať, aby ju slnečné lúče dobre a rýchlo presušili. Voňavé seno sme potom krstnej mame pomáhali v batohoch zo zrebného plátna vynášať na padláš. Tam si počkalo na konský záprah alebo traktorovú vlečku a putovalo do stodôl štátnych majetkov. Krstná mama potom prerátala zarobené korunky, z ktorých sa vo forme sladkostí ušlo niečo aj nám.
Krstní rodičia sú už dávno pod zemou a mne okrem prázdninových spomienok ostali aj starosti ako opatriť rodičovský grunt po mame a tetách. Základom všetkého je, samozrejme, pokosenie okolia domu a priľahlého ovocného sadu. Tak ako predtým trávu sušíme, dávame do kopencov, zakrývame pred dažďom... a čakáme, že kvalitné seno ktosi využije. Už niekoľko rokov však márne. Z bývalých štátnych majetkov ostalo len torzo, tých, čo chovajú dobytok, je zopár, dokonca aj susedove kozy skončili voľakde v agroturistickom zariadení. Kvalitný krm, za ktorý sme kedysi dostali aj zaplatené, dnes končí v ohni alebo na kompostovisku.
Rovnako ako ja sú nútení robiť aj ďalší obyvatelia obce či chalupári. A skôr narodení len neveriacky krútia hlavami a spomínajú na časy, keď bola „vyholená“ každá stráň a lúka.
