Na letné voľno sa tešia všetci. Malí, veľkí, mladí, aj tí skôr narodení. Väčšina prázdninových dní sa niesla v znamení teplých, až príliš slnečných lúčov a modrej oblohy, čo bola záruka parádnej dovolenky. Každoročne totiž pribúda tých, ktorí majú čoraz náročnejšie predstavy o tom, kde pôjdu, čo uvidia a prežijú.
Keď sa však podaktorí z vás rozhodnú po nejakom roku navštíviť svoje rodisko, musia rátať s priam mikroskopickou lustráciou. Miestni okrem spočítania vrások a kilogramov, ktoré ste pribrali, sa určite nezabudnú povypytovať na rodinu, vzdelanie detí, pracovnú kariéru. Všetečnejší aj zarýpu: „A prečo autobusom? Ty naozaj nemáš auto? Bývaš stále v paneláku a nemáš chatu? A vy s každou úprimnou odpoveďou cítite, ako v ich očiach klesáte na cene. Nevdojak čítate i také myšlienky: „Prosím, to bolo rečí, kam to ten Jano dotiahne. Veď bol taký vynikajúci žiak, toľko študoval a teraz... Nezmohol sa ani na najlacnejšiu fiatku.“
Po takýchto rozhovoroch počas návratov do rodného hniezda určite netúžite. Najradšej by ste sa vrátili tajne cestičkou medzi poliami k stodolám, vkĺzli potichu zadnými vrátkami do rodičovského domu a tvárili sa tak, akoby ste z neho nikdy neodišli. A potom ešte poprechádzať sa po známych lesných chodníčkoch, po brehoch rieky alebo jazera, ku ktorým vás viaže toľko prekrásnych zážitkov a spomienok. Po nepokosenom malom cintoríne, kde odpočívajú viacerí vám blízki...
Časy sa menia a ľudia s nimi. Vo svojom blahobyte podaktorí akosi zľahostajneli, zabudli prejavovať svoje city. Ale príroda vás stále láka, priťahuje. Tá rovnako dobrá, žičlivá príroda. V jej nám srdcu blízkych zákutiach sa odrážajú tisíce známych očí, úsmevov. Tam nachádzate svoje detstvo, svoju mladosť.
