Roky robila s mentálne postihnutými deťmi. Niekoľko rokov sa súkromne venovala logopedickej praxi. Má bohaté skúsenosti s integráciou detí v základných školách. Vie pracovať so zdravými i mentálne postihnutými deťmi. Vie poradiť, kedy je lepšie dieťa umiestniť do špeciálnej školy, kedy mu poskytnúť všestrannú starostlivosť v domácom prostredí. Logopedička Eva Hradecká z Liptovského Hrádku pomáhala roky zlepšovať reč detí v oboch okresoch Liptova.
Prečo je dobré neposielať dieťa s mentálnou retardáciou do bežnej základnej školy?
Rodičia často trvajú na tom, aby ich dieťa s mentálnou retardáciou bolo integrované do bežnej základnej školy, ale pre dieťa to nie je dobré. Pri mentálnej retardácii má totiž dieťa úbytok rozumových schopností a v bežnej škole ho spolužiaci často likvidujú. Kolektív ho ubíja. Zvyčajne zdravé deti vyčlenia postihnuté a robia mu zle. Dieťa trpí, nezvláda vyučovanie. Potom sťažuje prácu aj učiteľovi, ktorý zvyčajne nie je na prácu s mentálne retardovaným dieťaťom kvalifikovaný. On je naučený robiť s normálnym dieťaťom. Integrovať možno dieťa s telesným postihutím, keď sú mentálne schopnosti v poriadku.
Prečo sa teda rodičia bránia umiestniť dieťa do špeciálnej školy?
Z dvoch dôvodov. Zvyčajne rodičia nechú dať dieťa do špeciálnej školy, pretože jeho postihnutie neprijali, a preto ho radšej umiestňujú do normálnej. Dieťa však v škole zlyháva a zdravé deti ho zbytočne trápia. Druhým dôvodom je to, že v špeciálnej škole je veľa rómskych detí a dospelí nechcú medzi ne dať svoje dieťa.
Ako sa teda zachovať, kedy a ako hľadať pomoc pre dieťa?
Každý rok pribúda detí s postihutím. Ťažké postihnutia dieťaťa sú zjavné od narodenia, ľahké sú rozoznateľné len pri vstupe do základnej školy. Poznám prípad, keď sa chlapča dostalo do šiestej triedy v bežnej základnej škole. Pre školu je výhodné integrovať takéto dieťa, lebo jej prináša finančné prostriedky. Nedokázali však s dieťaťom systematicky pracovať. Ono sa síce naučilo pekne čítať, zvládolo aj reprodukciu textu, ale len rozprávku alebo poviedku. Keď malo prečítať text z vlastivedy, či vo vyšších ročníkoch iný odborný text, nedokázalo ho zreprodukovať. Chlapča malo ešte aj sociálne správanie zvláštne. Bolo outsiderom aj v kolektíve mentálne postihnutých detí. Keby dieťa hneď v prvom ročníku dali rodičia do špeciálnej školy, určite by viac napredovalo vo vývoji. Ak však zlyhá rodina, nabaľuje sa to na deti.
Teda špeciálne školy majú budúcnosť práve preto, že pribúda mentálne postihnutých detí?
Odpoviem niekoľkými prípadmi z vlastnej praxe. Najmä pre sociálne slabé rodiny a ich postihnuté dieťa je výhodné umiestnenie do špeciálnej školy. Ukázalo sa to i v prípade rodiny, kde mama bola absolventka osobitnej školy, otec alkoholik a bil deti. Otec je v súčasnosti vo väzení a mama dala deti do špeciálnej školy. Na víkendy chodievajú deti k nej, no v pondelok prichádzajú do školy také vyhladované, že by pojedli všetko, čo vidia. Alebo iné deti jednej rodiny z mesta. Hoci ich mama posielala do školy, chodili poza ňu. Mali problémy so zákonom, kradli. Do špeciálnej školy ich však mama vypravila, celý týždeň chodili poriadne do školy a v piatok sa tešili domov. V škole tieto deti sekali dorotu. Pre niektoré deti je zariadenie vhodné. Myslím si, že internátne zariadenie má naozaj budúcnosť. Je dobré pre deti, len rodičov treba o tom presvedčiť.
Máte veľa skúseností aj v logopédii...
Rodičia nemajú dnes čas na deti. Počuť to na detskej reči. Podľa mojich skúseností veľmi mladé mamičky nemajú veľký záujem o vývoj reči svojich detí. Skôr staršie sú vnímavejšie. Poznala som deti, ktoré aj v šiestich rokoch veľmi zle rozprávali, ale rodičia nič neriešili. Dobre však je, že v mnohých materských školách pôsobia logopédi a oni postrehnú poruchy reči. Už v troch rokoch zvyčajne počuť u niektorých detí chyby vo výslovnosti. Buď nerozprávajú vôbec, alebo chybne. Odborník však vie posúdiť, či je to chyba len v rodinnej výchove alebo či je vážnejší rečový problém. Ale môže sa stať aj to, že dieťa v troch rokoch nehovorí a zrazu začne hovoriť v súvetiach. Ale keď dieťa v štyroch rokoch veľa hlások zle vyslovuje, treba navštíviť logopéda.
Možno hovoriť o dedičnosti pri logopedických poruchách detí?
Niekedy, zvyčajne naozaj aj otec, aj mama hovorili zle. Dieťa robí to isté. Mala som prípad vyše päťročného dievčatka. Hovorilo dvojjazyčne – plynulo po nemecky i po slovensky, ale v oboch jazykoch sa prejavila veľká dyslália. Keď malá chcela niečo povedať, musela som zbystriť pozornosť. Hoci pekne artikulovala samohlásky, spoluhlásky nevedela vysloviť. Vraj bola v troch rokoch u logopedičky, no potom nič pre správnu reč nerobili... Niekedy treba robiť aj s rodičom, aby bol úspech u dieťaťa. Niektorí totiž chcú pracovať s dieťaťom, iní majú zábrany. Často som musela rodičom predviesť, čo majú robiť doma.
Ďalším z problémov sú poruchy učenia...
Tie sa zvyčajne prejavia až v prvej triede základnej školy. Dieťa ťažšie vníma a učiteľ by ho nemal posunúť do ďalšieho ročníka, ale prizvať na pomoc špecialistu. Ten dokáže podľa povahy poruchy už o tri mesiace mať výsledky. Opačným prípadom je chlapček, ktorý mal v siedmej triede ťažkú dyslexiu. Hoci mali v škole špeciálneho pedagóga, ten nemal čas pre deti vo vyšších ročníkoch. Detí s poruchami učenia je totiž čoraz viac v nižšom veku. Staršie deti potom unikajú. On mal zábrany, pretože sa mu žiaci z triedy vysmievali, keď mal niečo prečítať: No zase budeme mať o desať minút kratšiu prestávku! On nevie nič prečítať! Jednoducho sa mu vysmievali. On bol však šikovný v matematike, fyzike – tam fungovala logika a na logike som potom postavila aj terapiu. Maminka prišla s ním ku mne až na začiatku siedmej triedy. Chlapcovi totiž pribudol veľmi ťažký zemepis, dejepis. Mama už nevládala. Keď každý deň prichádzala z roboty domov, učila sa s chlapcom. Čítala mu učivo, keď chcela, aby chlapec prospieval. Ona čítala, on vedel prečítané zopakovať. Mal veľmi dobrú sluchovú pamäť. Zrakové vnímanie tiež bolo veľmi dobré, ale od septembra do decembra trvalo, kým som zlomila jeho odpor k čítaniu. So mnou totiž pracoval, ale doma odmietal s mamkou niečo robiť. Pritom práve otvorené slabiky treba pri dyslexii donekonečna cvičiť najmä doma. Až potom zatvorené a na striedačku otvorená – zatvorená... Keď išiel v deviatej triede na prijímacie pohovory, urobil slovenský jazyk na trojku a prijali ho na strednú školu. Tešila som sa s ním, ale pracovali sme spolu tri celé roky.
Škola začína. Možno by stačilo len lepšie počúvať svoje vlastné dieťa, aby sme v budúcnosti nemali problémy...
Autor: DagmaRA