členka predsedníctva Mersi, inštitútu pre moderné vzdelávanie, výskum a spoločnosť
Rodné mesto: Liptovský Mikuláš
Vek: 20
Životná dráha: Zatiaľ pomerne krátka, ale bohatá na zážitky a skúsenosti. Prvé dva ročníky základnej školy som absolvovala v rodnej dedine Závažnej Porube, kam som sa o niekoľko rokov neskôr vrátila ako dobrovoľná vedúca krúžku anglického jazyka. Ďalšie dva roky som chodila do Základnej školy Čsl. brigády v Liptovskom Mikuláši a potom som osem rokov navštevovala Gymnázium M. M. Hodžu. Po ročnej prestávke som úspešne zložila prijímacie skúšky na Právnicku fakultu Karlovej univerzity v Prahe a v októbri nastupujem do druhého ročníka.
Profesionálna dráha: Svoju profesionálnu dráhu by som rozdelila na ziskovú a neziskovú. Tej neziskovej sa venujem už pomerne dlho. Od čias založenia študentskej rady na gymnáziu, cez aktívne členstvo a súťaženie v Slovenskej debatnej asociácií až po úzku spoluprácu s Komunitnou nadáciou Liptov najskôr ako členka skupiny FilLip, teraz ako dobrovoľníčka. S kolegom sme sa nakoniec prepracovali až k vlastnému občianskemu združeniu Mersi. K ziskovej dráhe ma v podstate donútil život, keď som sa po skončení strednej školy rozhodla odísť do Prahy a rok, ktorý ma nevzali na vysokú školu, som prežila prácou v Medzinárodnom centre pre umenie a nové technológie v Prahe ako vedúca kancelárie.
Čo jej to vzalo: Práca v Prahe mi vzala veľa energie. Bolo to náročné a vyčerpávajúce. A možno i veľký kus naivity, ktorej majú mladí ľudia dostatok.
Čo jej to dalo: Práca na mimoškolských aktivitách mi vďaka ústretovosti riaditeľa gymnázia a mojich rodičov dala obrovské pole pôsobnosti, ktoré ma asi v spojení s mojimi vlastnosťami naučilo robiť veci precízne a prevziať za ne zodpovednosť. Práca v Prahe ma naopak naučila obracať sa vo veľkom svete a vidieť veci z rôznych strán.
Najväčší životný úspech: O materiálne veci sa dá bojovať, preto si myslím, že také úspechy ako dobrá škola, práca, dom a podobne sú dostupné každému. To, čo ja považujem za úspech, sú veci, ktoré sú dielom niekoľkých ľudí a výsledkom ich vzájomného snaženia a porozumenia. Preto do tejto skupiny zaradím vzťah s rodičmi, ktorý aj napriek maličkým chybičkám krásy sa dá v dnešnej dobe označiť ešte za ukážkový. Vzťahy, ktoré máme navzájom v rodine. Množstvo priateľov, s ktorými sa snažíme udržať vzťahy na úrovni férovosti, otvorenosti a úprimnosti. A samozrejme, sem musím zaradiť vznik už spomínanej študentskej rady na gymnáziu, pretože aj ona je výsledkom snahy a ochoty mnohých ľudí. Podobne je to s Filantropmi Liptova a, samozrejme, aj s Mersi.
Najväčší životný neúspech: Detinsky musím povedať, že láska...
Najvýznamnejšie medzníky života: Zatiaľ boli zväčša materiálne – štúdium na gymnáziu, prijatie na Právnicku fakultu Karlovej univerzity – bol to môj najväčší detský sen, určite aj pracovná skúsenosť v Prahe.
Najviac si cení v profesionálnej kariére: Že nemá hraníc a skutočne sa nemožné stáva možným. Napríklad ako osemnásťročná som len so všeobecným stredoškolským vzdelaním mala v Prahe väčší príjem ako mal môj ocino, ktorý je vyštudovaný inžinier a v odbore má 25-ročnú prax... Je to šialené a zároveň krásne (ale asi len pre mladých ľudí).
Koníčky: Asi to vyznie ako povaľačstvo, ale zo všetkého najradšej sedím niekde na letnej terase s kamarátmi a ako ma raz naučil jeden známy, pijem pri tom kávu a zapíjam ju vodou.
Čo nemá rada: Neochotu počúvať názory iných a rozmýšľať nad nimi. Nedostatok informácií.
Čo má rada: Liptovský vzduch, teplé večery, vôňu pečeného mäsa a šum vody k tomu. A ak nie je toto, vystačím si aj s príjemnou hudbou alebo oddychovým filmom.
Dovolenka, na ktorú nezabudne: Určite mi navždy v pamäti zostanú dovolenky z detstva, ktoré som spolu s rodinou prežívala v chate v Řídeči, v malej typicky moravskej dedinke neďaleko Olomouca.
Plány do budúcna: Jednoznačne úspešne ukončiť vysokú školu a síce do praxe v oblasti advokácie mám ešte ďaleko, ale kontakty treba zbierať už teraz. A čo sa týka aktivít v Liptove, práve teraz s kolegom rozbiehame zaujímavý projekt kurzov na prijímacie skúšky na vysoké školy. Sme preto zvedaví, ako sa uchytí.
Čo by vo svojom okolí zmenila: Poslala by som ľudí na povinné poznávacie výlety do zahraničia, aby poznali, že ak to tam nie je rovnako ako u nás, tak možno ešte horšie. Všade sa treba obracať, aby ste sa uživili a všade je to o ľudskom porozumení a ochote. Bohužiaľ, mnohí z nás stále žijú v ilúzii, že „na západe“ sa žije lepšie a z toho pramení postoj k ich vlastnému životu.
