Keď pred stotrinástimi rokmi Izidor Mautner založil textilku v Ružomberku - Rybárpoli, rátal s približne polstoročím jej existencie. Fabrika sa však s problémami, ale predsa, dožila storočnice, no potom to s ňou išlo rapídne dolu vodou.
Pod skutočnosť, že päť a poltisíc zamestnancov sa s pribúdajúcimi rokmi scvrkol na asi stovku, sa podpísala najmä neschopnosť konkurovať na trhu lacnejším (aj keď menej kvalitným) výrobkom z ázijských štátov. Svoje „dielo skazy“ však zohrala aj nevydarená privatizácia, keď sa vyše miliardový majetok dostal do rúk vlastníkom, ktorí mali od myšlienky jeho zachovania a zveľadenia veľmi ďaleko. Odvtedy textilka viackrát zmenila majiteľa i obchodný názov, postupne sa odstavovali výrobne a s výnimkou tých objektov, ktoré si vytipovali prenájomciovia, resp. boli neskôr odkúpené, nastúpil čas úpadku a devastácie.
A tak spoza plota fabriky, ktorá dávala obživu trom generáciám textilákov z dolného Liptova i ďalších regiónov, sa dnes ozýva hlavne buchot pneumatických kladív. Nielen počas pracovných dní, ale i sobôt a nedieľ, sa demontuje, rozpaľuje, píli a na autá nakladá všetko, čo sa dá speňažiť.
Je smutné a skľučujúce (hlavne pre starých Rybárpoľčanov) sledovať, ako sa do nenávratna strácajú hodnoty, o ktorých sa voľakedy hovorilo, že ich nevymaže ani majster čas. Dnes sú, žiaľ, hodnotami niekdajšieho najväčšieho textilného kombinátu v strednej Európe tony povytŕhaných koľajníc, oceľových konštrukcií a strojových zariadení smerujúcich na šrotovisko. Prostriedky získané za ne však neodkrajujú zo starých dlhov (napr. za odber energie), ale strácajú sa bohviekde. Veď predsa nejde o firmu, ktorá tú sekeru zaťala. Ale to je už v našich zemepisných šírkach bežné.
