Liptovská Porúbka, obec horného Liptova, leží pod severnými výbežkami Nízkych Tatier, na oboch brehoch Váhu. Okolnosti a čas vzniku sú nejasné. Rôzne pramene uvádzajú 13. aj 14. niektoré dokonca 11. storočie. Medzi ľudom sa zachovala povesť odovzdávaná z generácie na generáciu: „Kedysi dávno sa do hustých tmavých lesov zatúlal statný chlapisko Matej. Neskôr ho aj uhliarom volali. Zastal nad veľkým prameňom s potokom. A hoci bola tuhá zima neboli zamrznuté. Naopak, bystrina a okolité lesy hýrili životom – potok pstruhmi, lesy zverinou. Nuž, zapáčilo sa toto miesto Matejovi, sekerou záseky porobil v stromoch aby trafil a hneď na jar prišiel už so ženou. Vedľa prameňa vyrúbal stromy, postavil drevenicu, kus pod pole vypálil. Pre obživu bolo treba pole popolom zúrodniť i pre domy priestor rozšíriť, rodina rástla….Na porúbanisku vyrástli ďalšie drevenice a tak vznikala osada Porúbkou volaná.“
Platí, čo je napísané
Prvým historicky uznaným zápisom o obci je listina z 29. júna 1377, kde sa spomína Crisonporuba, čiže Križanova Poruba v súvislosti s majetkovými spormi zemianskej rodiny Szentiványiovcov. Od tohoto zápisu uplynulo 630 rokov a tak Porúbčania majú na čo spomínať aj dôvod oslavovať. Názov obce v priebehu dejín mal vždy základ Poruba, či Porúbka. Prívlastok Križanova dostala podľa mena šoltýsa, dedičného richtára, zakladateľa. V zápisoch nájdeme aj ďalšie názvy – Kryzan Poruba, Kis Poruba, Porubka. V roku 1920 sa spomína Porúbka a od roku 1948 platí názov Liptovská Porúbka. Súčasný erb obce má pôvod v pečatidlách z 18. a 19. storočia. Na modrom podklade stojí svätý Júda so striebornou sekerou na zlatom porisku a svätý Šimon držiaci zlatú pílu so striebornými rukoväťami. Tak sekera a píla sprevádzajú Porúbčanov celú históriu aj súčasnosť.
Keď kronika nestačí
Pôvodná obecná kronika sa stratila počas druhej svetovej vojny pri prechode frontu. Nová je písaná od roku 1952. Dozvedáme sa z nej veľa faktov aj spätne zapísaných. Ale história je bohatá a medzi ľuďmi sa nachádzalo mnoho významných dokumentov, fotografií a poznatkov, ktoré kronikári nezachytili. Tak vznikla skupina nadšencov okolo starostu Mariána Sklenára. Študovali, hľadali, zbierali celé dva roky. „Nám išlo predovšetkým o to, aby súčasná generácia priblížila minulosť budúcim generáciám,“ prihovára sa starosta obce občanom, rodákom, čitateľom v úvode knihy Liptovská Porúbka, vydanej k 630. výročiu. Je akousi novou originálnou kronikou. Celkom na záver bohatých faktov a zaujímavých spomienok oslovujú človečinu v každom z nás slová Anny Ondíkovej: „Kto dušou vníma, srdcom cíti, očami pozerá a hladí stráne a vŕšky naše, vždy sa rád vráti späť do rodnej dedinky…“
Krížom krážom dedinou
Červeným železným mostom z roku 1947 vchádzame do najstaršej časti obce. Drevenice pri Váhu dýchajú históriou aj životom. Okná a predzáhradky sú plné kvetov. Práve tu, pri dome číslo jeden, mali Nemci počas II. svetovej vojny guľometné hniezdo. Popri hlavnej ceste vidieť pozostatky dlhých dvorov, obojstranne priechodných, v ktorých stáli drevené domy za sebou. Konečné usporiadanie dvorov tvorilo veľmi účelný pôdorys štvorca. To v okolitých obciach Liptova nenájdeme. Po požiaroch v rokoch 1829, 1892, 1898 a 1904 začali stavať Porúbčania domy murované. Mnohé sú dnes citlivo zrekonštruované a pripomínajú súčasníkom architektúru minulosti. Unikátnym dokumentom o existencii dediny je text na hrade domu číslo 62. Hovorí o roku 1307, Porúbčania tu žili dávno pred prvou písomnou zmienkou. Svedčia o tom aj súčasné podoby najstarších priezvisk Glavo, Šlauka, Žilka, Moravčík. Boli poľnohospodármi, pastiermi, pltníkmi, drevorubačmi, košikármi, murármi. Neskôr pracovali v drevárskych a železiarskych podnikoch, na stavbe železnice, vo fabrikách židovskej rodiny Haasovcov. Darilo sa živnostiam. Produkty mlynárov, pekárov, kováčov, obuvníkov a krajčírov boli vyhľadávané v širokom okolí.
Uličkou na západ prechádzame k dominante obce, evanjelickému kostolu. Bol postavený na mieste pôvodnej modlitebne podľa projektu architekta Harminca. Odvážny staviteľský plán Jána Krónera, postaviť kostol od mája do októbra 1914, prekazila I. svetová vojna. Padlo v nej 37 chlapov, vládla bieda, hlad. Ľudia jedli posúchy z otrúb, kukuričný chlieb a žihľavovú polievku. Kostol dostavali v roku 1918. Takto si spomína 99-ročná Anna Kondrtová: „Bola som malé dievčatko, ale posviacka kostola je pre mňa nezabudnuteľný zážitok. Všetko sa mi zdalo veľkolepé a krásne. Prvým farárom bol Ľudovít Šenšel, dobrý človek a učiteľ. Mal veľmi rád deti, brával nás na kolená, aby sme sa nebáli skúšania a odmenil dobrú odpoveď cukríkom. Vtedy to pre nás deti bolo veľmi vzácne, a tak sme sa snažili“. Ľudovít Šenšel sa zapísal do histórie celého národa aj ako autor prvej Slovenskej štylistiky, prispel k poslovenčeniu evanjelických bohoslužieb, bol redaktorom, predsedom Spolku Tranoscius, prekladateľom a významným odbojárom. Dnes takmer päťstovke evanjelikov farár chýba. Kohokoľvek sa spýtate, posťažuje si: „Farára so ženou sme čakali, faru opravili, strecha je novučičká. Takto budova so záhradou chátra, niet v nich života a aj veriaci potrebujú pastiera, čo s nimi v dedine žije“.
V strede obce je zrekonštruovaná požiarna zbrojnica. Hasičský zbor vznikol v roku 1878 a od začiatku pomáhal všade, kde bolo treba. Do kultúrneho života prispievali hasiči aj ako úspešní divadelní ochotníci. V súčasnosti je vychýrenou akciou ples a skúseného veliteľa Ladislava Hutku poznajú ako muzikanta, speváka, dirigenta aj za hranicami Porúbky.
Veľký, štýlovo ojedinelý dom v susedstve zbrojnice je z roku 1920. Patril Vojtechovi Vargovi, ktorý so svojou rodinou prevádzkoval obchod a zásoboval potravinami a rozličným tovarom dolinu Čierneho Váhu, Liptovskú Tepličku, počas vojny odbojové hnutie. Od roku 1989 prevzal rodinnú tradíciu syn Ladislav s manželkou.
Len pár metrov od obecného námestíčka, za potokom, upozorňuje pamätná tabuľa na rodný dom Hvezdoňa Kočtúcha, medzinárodne uznávaného profesora ekonomiky, všestranne činného v národných dejinách.
Povyše, na opačnej strane cesty, upúta veľká budova evanjelickej školy. V súčasnosti tu sídli obecný úrad, knižnica, posilňovňa, stolnotenisová miestnosť, spoločenská miestnosť využívaná aj Jednotou dôchodcov. Prevádzku školy a uvedenie učiteľa schválil barón Prónay v roku 1786, ale budova bola podľa dostupných dokumentov postavená až okolo roku 1790. Pôvodnú aj novú školu z roku 1829 zničili požiare. Súčasná podoba je výsledkom viacnásobných úprav a prístavieb, poslednej z roku 1934. Za zmienku stojí vyznamenanie učiteľa Michala Húsku Strieborným krížom cisára Františka Jozefa v roku 1859.
Uličkou na východ, hore vŕškom, prichádzame k prvému zo štyroch pamätníkov protifašistického odboja. Položené kvety svedčia o úcte a vďake súčasníkov. Liptovská Porúbka bola jedným z centier odbojového hnutia. Podrobný priebeh bojov zachytáva kniha predsedu Zväzu protifašistických bojovníkov Norberta Adamca, Porúbka v protifašistickom odboji. Vďaka jeho aktivite dnes slúži informáciami aj nový náučný chodník. Vedie až na Slemä, miesto štvrtého pamätníka postaveného na pamiatku havárie sovietskeho lietadla v októbri 1944. Každý rok si desiatky ľudí výstupom na tento vrchol, vysoký takmer 1514 metrov, pripomenú výročie SNP a uctia padlých. Tento rok bolo tradičné podujatie súčasťou osláv výročia obce.
Porúbčania boli bojovníkmi za práva, slobodu a spravodlivosť v celej svojej histórii. Vždy sa aktívne zapájali do kontextu európskeho národného diania. Už v roku 1771 oslovili priamo Máriu Teréziu so sťažnosťami na zemepánov. V roku 1836 sa poddaní vzbúrili pod vedením richtára Mateja Frniaka a s ním vstúpili aj do revolučných rokov 1848-49. Nepovolené zhromaždenie 32 zástupcov 12 liptovských obcí proti bezpráviu bývalej vrchnosti sa konalo v obecnej škole. Richtára to stálo slobodu. V roku 1861 zaslali predstavitelia obce v zastúpení 1452 „duší čisto slovenských“ deklaráciu na podporu Memorandového zhromaždenia v Martine. Neprávosti, požiare, cholera a hlavne dôsledky I. svetovej vojny posilnili bojovnosť a následne silné ľavicovo – národné cítenie ústiace do odboja v II. svetovej vojne.
Na východnom okraji obce nachádzame hospodársky dvor roľníckeho družstva. Aj dnes tu chovajú kravky a ovce. Históriu ovčiarstva v Porúbke písal salašný spolok, ale osobitne sa zapísal do povedomia odbornej verejnosti bača Peter Slosiar mladší. Spolupracoval s výskumným ústavom v Trenčíne a poznatky prenášal do praxe. Myšlienky zachytené z jeho spomienok na zavádzanie strojového dojenia s filtrom znejú celkom súčasne a európsky: „…Nemôžeme sa čudovať návštevníkom, že odmietli piť žinčicu a požiť výrobky z ovčieho mlieka, keď videli priamo pri dojení mlieko znečistené. Ovčiari by sa mali nad týmito okolnosťami zamyslieť.“ Známy je aj ako rezbár a jeho pastiersky betlehem nájdeme v múzeu v Liptovskom Hrádku. Úspešným žiakom a pokračovateľom je Milan Kočtúch. Rezbársku tvorbu obohatil majstrovskou prácou s kožou a kovom pri výrobe tradičných ovčiarskych súčastí odievania.
Stále je čo robiť aj obdivovať
Porúbka patrila vždy medzi veľké obce. Dvadsať rokov existovala v spojení s Hrádkom, aby sa opäť v roku 1992 osamostatnila. „Dnes má 1180 obyvateľov“, hovorí starosta Marián Sklenár (na fotografii). Starostuje už tretie volebné obdobie. Vo víre príprav na oslavy sme ho doslova „ukradli“ na chvíľu pre pár informácií k súčasnosti. „Šesťdesiat občanov je v obci zaradených na aktivačné práce. Možnosti zamestnanosti prinesie dobudovanie nového závodu na katastrálnom území obce.“ Väčšina Porúbčanov za prácou dochádza do Liptovského Hrádku či do Mikuláša. Posledné roky si vďaka budovaniu kanalizácie užili rozbitých ciest, blata a prachu. „Časť obce za Váhom pri pečivárňach bola odkanalizovaná v predošlých rokoch. Teraz sme ukončili realizáciu v južnej väčšej časti a postupne sa pripájajú užívatelia. Cesty sú zväčša upravené, dokončenie je náročné na ďalšie financie. Ľudia majú záujem aj o bývanie v obci. Umožňujeme stavby domov, rekonštrukcie a modernizáciu pôvodných. Obec vybudovala dvadsať bytových jednotiek a ďalšie už máme v pláne. Dlhodobým problémom je realizácia stavby domu smútku. Odkúpenie staršieho domu vedľa cintorína a jeho prestavba je dostupným riešením. Tento rok nás potešilo aj schválenie príspevku z eurofondov na projekt rekonštrukcie materskej školy. Získame nové priestory pre kuktúrno-spoločenské aktivity a vzdelávanie občanov. V záujme rozvoja turizmu umožňujeme rekonštrukcie a stavby chatárom aj chalupárom. Takmer dobudovaný je lyžiarsky vlek. K prístupovej lávke cez Váh musíme ešte vyriešiť umiestnenie parkoviska. Areál bude celoročne slúžiacim komplexom. V našom okolí je nádherná príroda, turisti majú za čím prísť. Ojedinelým prírodným úkazom je Okno na Ohništi či Mašiansky balvan na ľavom brehu Váhu“. Majú aj novú tradíciu pod názvom Porúbčiansky pltník. Je originálnym projektom Ľudovíta a Sone Šebovcov. V júli splavujú záujemci, ktorých je z roka na rok viac, úsek Váhu, aby následne absolvovali tradičný pltnícky krst. Dobre sa zabávajú aktívni účastníci aj prizerajúci diváci. Niet sa čo čudovať, že v obci vidieť stále častejšie značky áut z iných krajov Slovenska aj spoza hraníc. Porúbka nie je síce turistickým centrom, ale všetko má doslova na dosah. Na východe Bocká dolina, na západe Jánska, z juhu vrchy Nízkych Tatier, na severe Vysoké Tatry, Roháče. A netreba ani ďaleko chodiť, aby ste sa pokochali pohľadom na stádo jelenej a srnčej zvery. Stačí posedieť k večeru na briežku pri Váhu. A tí, čo sa boja medveďa, môžu ho pri troche trpezlivosti pozorovať podvečer priamo z okna v centre dediny, samozrejme s ďalekohľadom na očiach, ako sa prediera malinčím na rúbanisku Kochle. Lúky sú z jari fialkové šafránmi, na jeseň jesienkami. V lete nechýbajú vzácne druhy horcov, vstavačov. Ľalia zlatohlavá presahujúca metrovú výšku je nádherným pútačom, ktorý nemožno prehliadnuť. A hubári, tí tu majú svoj raj.
Oslávili veselo i vážne
Na slávnostnom zasadnutí obecného zastupiteľstva v piatok 24. augusta ocenil starosta Marián Sklenár pamätnými listami a plaketami jednotlivcov aj organizácie. Prispeli svojím umom, časom, energiou či materiálne ku prospechu obce. Zvlášť ocenil prácu redakčnej rady: Tatiany Zimániovej, Sone Šebovej a Norberta Adamca za prácu pri zostavovaní knihy Liptovská Porúbka. V sobotu 25. augusta pokračovali oslavy výstupom na Slemä a položením vencov k pamätníku SNP v Skaličnej. Kultúrny program k 630. výročiu bol bohatý. Porúbčania sa nespoľahli len na hostí. Na pódiu sa striedali v réžii Sone Šebovej živé obrazy z histórie. Prišiel Matej uhliar, bača, rozprávači, recitátori, športovci, deti, mládež, dospelí. Zaspieval obnovený ženský spevokol, zahrala dychovka. Aj stará školička ožila a deti v odpovediach prerozprávali medzníky života dediny. Nuž, a čo nepovedali, odporučil pán učiteľ v novej knihe prečítať. Amfiteáter v Skaličnej bol opäť miestom radostného stretnutia ľudí, ktorí majú najmenej jedno spoločné, sú Porúbčania.
Celkom na záver - takmer im to nevyšlo. V noci zo štvrtka na piatok silná búrka s víchricou lámala a vyvracala stromy, poškodila strechy a dedina zostala nadlho bez elektrického prúdu.
Autor: Henrich Sedlár
