Spisovateľka Hana Ponická zomrela 21. augusta. Tento deň je smutne známy tým, že vtedy, v roku 1968, vstúpili do Československa vojská Varšavskej zmluvy. Hana Ponická so vstupom vojsk nesúhlasila a svoj nesúhlas prejavila aj verejne.
Sledovali ju, súdili, zobrali je pas
Kritizovala kultúrnu politiku vtedajšieho režimu a podpísala Chartu 77, za čo ju vylúčili zo Zväzu spisovateľov a zakázali jej publikačnú činnosť. Viac ako dvadsať rokov ju ako disidentku sledovala štátna bezpečnosť, viackrát ju vypočúvali, zobrali jej cestovný pas. Nadviazala kontakty s českými disidentami a publikovala v pražskej samizdatovej edícii Petlice. Spolupracovala aj s rozhlasovou stanicou Slobodná Európa. Krátko pred nežnou revolúciou ju postavili pred súd za odpor proti praktikám komunistického režimu spolu s J. Čarnogurským, M. Kusým, V. Maňákom a A. Seleckým. Po zmene režimu mohli znovu vychádzať jej knihy. Po vyše štyridsiatich rokoch vyšiel druhý diel príbehov o korkovom panáčikovi Štoplíkovi. Vydalo ho liptovskomikulášske vydavateľstvo Tranoscius, v ktorom sme sa prvýkrát stretli a porozprávali. Napriek tomu, že mala už viac ako osemdesiat rokov, pôsobila veľmi mladistvým dojmom a bola plná energie.
Očarila nás svojím šarmom, eleganciou aj menčestrovou šiltovkou. Pôsobila krehko, ale aj nebojácne, rozprávala pútavo a vedela veci pomenovať pravými menami. Bývala vtedy na dvoch samotách – v 300-ročnom mlyne v Lukavici a 100-ročnom kaštieli v Podrečanoch. So sestrou v reštitúcii zdedili spolu jednu tretinu kaštieľa a dávala ho do poriadku.
Bývala v starom mlyne, rekonštruovala kaštieľ
„Mám ťahanice so spoluvlastníkmi aj so štátom. So štátom sa hádam stále, aj som ho zažalovala a jeden spor som dokonca vyhrala. Povedala som, že keď s tým nič nebudú robiť, sama zakonzervujem tie otlčené rohy, lebo viem, ako sa to dá. Treba veľa vecí opraviť, tri stropy na chodbách sú zničené. Rómovia tam kradnú čatorne a všeličo iné. Som teraz hlavný údržbár aj konzervátor, behám, vybavujem, takže skôr úradné veci píšem, ako beletriu. Celú ma to pohlcuje, ale aj baví. Samozrejme, že bez písania nebudem. Ale za stolom sedím veľakrát bez úspechu, niekedy s úspechom. Nemám príliš radosť z uplatňovania toho, čo píšem, pretože knihy sa vydávajú iba istým skupinám ľudí a ja akosi politicky neinklinujem k nikomu z tých skupín. Chodím do frankofónneho krúžku v Lučenci, veľa som cestovala, bola som v Paríži študovať v archívoch materiály o Štefánikovi. Ale väčšinu času trávim v Kaštieli v Podrečanoch. Hodža v ňom vyučoval županových synov, chcela by som tam zriadiť historickú knižnicu, organizovať literárne posedenia, výstavy a podobné kultúrne podujatia,“ hovorila o svojich plánoch Hana Ponická.
Bola aj vo Vrbici pozrieť si rodný dom Martina Rázusa. „V našej rodine bol veľký kult Rázusa. Bol to človek na vysokej intelektuálnej úrovni, na ktorého môžeme byť právom hrdý. Otec ho osobne poznal, vážil si ho. Poznám jeho dcéru aj ich rodinné príbehy. Rázus išiel na nervy tým, ktorí sa starali len o svoju dušu a svoje bydlo. Fakticky sa obetoval, ale veľa mal toho na pleciach. V jeho dobe ho celkom nepochopili, žiadali niekedy nemožné veci. Rázus nemohol nevidieť, čo treba napraviť. Musel o tom hovoriť a tým sa dostával z polohy služobníka svojej cirkvi aj do polohy politickej, spoločenskotvornej, ktorú veľakrát farárom zazlievali.“
Priatelila sa so Štefánikovou snúbenicou
V roku 1991 vyšla Hane Ponickej kniha Milan Rastislav Štefánik s podtitulom Hrdina sa vracia. V roku 1969 sprevádzala jeho snúbenicu Giulianu Benzoni na jej návšteve po Slovensku. Spýtali sme sa preto, či nechystá knihu aj o nej. „Giulianu Benzoni som vyhľadala, spriatelili sme sa, ale nemám chuť to teraz publikovať. Kniha by sa mala volať Zásnuby v Ríme. Ak má hodnotu, tak raz vyjde. Viete, po prevrate všeličo popísali o Štefánikovi, poprekrúcali fakty, dokonca aj známi historici neuviedli presné historické reálie. Nechcem hovoriť mená a budiť pohoršenie, nechcem s nimi zápoliť.“
Hana Ponická chcela byť pôvodne lekárkou. Po maturite študovala medicínu na vysokej škole, ale keď vypuklo Slovenské národné povstanie, prihlásila sa za dobrovoľnú ošetrovateľku a na bratislavskej stanici ošetrovala ranených vojakov, zajatcov a väzňov z koncentračných táborov. Po vojne sa vydala a zopár rokov žila v Ríme, kde pôsobil jej prvý manžel Štefan Žáry. Po návrate do Bratislavy bola redaktorkou, písala knihy pre deti i dospelých. Napísala napríklad Halúzky, Ábelovský dom, Prísť, odísť, Bosými nohami. Z redakcie musela pre svoje politické názory odísť a presťahovala sa do Lukavice. Po zákaze publikovať jej vyšla kniha Lukavické zápisky v kanadskom Toronte, prekladala z francúzštiny, taliančiny, nemčiny aj maďarčiny.
Bývala v Ploštíne, chodila na pole
V šesťdesiatych rokoch bývala Hana Ponická istý čas v Ploštíne u Dzúrovcov. Napísala o nich aj príbeh, ktorý nazvala Láska panská, láska ľudská. Ján Dzúr sa v roku 1927 vybral za prácou do Austrálie, aby zarobil na dom. Rozlúčil sa so svojou ženou a dvoma malými deťmi a dúfal, že sa najneskôr o päť rokov vráti. Domov však prišiel až po vyše dvadsiatich rokoch. Ale ani také dlhé odlúčenie ich lásku nezahubilo. Keď sa vrátil z Austrálie, postavil dom, v ktorom istý čas bývala aj Hana Ponická.
Ján Dzúr mal syna, tiež Jána. Keď sme sa s ním vlani pár mesiacov pred jeho smrťou rozprávali o jeho rodičoch, spomínal aj na Hanu Ponickú. „Bývala u nás, keď robila novinárku, bola tu na stáži. Písala o poľnohospodárstve, chodila na pole medzi ženy, tie jej klebetili, ako sa robí na družstve, čo sa robí a ona o tom písala. Mama jej všeličo porozprávala a pre novinárku to bolo ako voda na mlyn. Prišiel za ňou do nášho domu aj básnik Ján Kostra. Obaja boli vtedy rozvedení. Bola to veľká láska – básnik a spisovateľka, ale nevydržala...Potom sa zaľúbila do Jaroslava Šolca, aj sa za neho vydala...“
Povodil ju po partizánskych chodníčkoch
Druhýkrát sme sa s Hanou Ponickou stretli v auguste 2004 na Vrbickom cintoríne, kam uložili urnu s popolom jej manžela Jaroslava Šolca. „Bolo to jeho prianie, lebo pochádzal z Liptova a chcel byť pochovaný v rodnej zemi,“ povedala Hana Ponická, ktorá urnu s jeho popolom dlho opatrovala doma. Na saku mala pripnuté dve vyznamenania - jedno od Havla a druhé od vtedajšieho prezidenta Schustera. „S manželom sme spolu žili od roku 1968. Obaja sme boli politicky prenasledovaní, tie časy nás zblížili. On nebol priamo disident, hovoril, že už svoju revolúciu urobil. Z Bratislavy sme sa presťahovali do Lukavice, kde sme kúpili starý mlyn a tam sme žili. Často a rád sa vracal do Liptova, maľoval, povodil ma po všetkých partizánskych chodníčkoch, aj na Magurku. Bol priamy účastník protifašistického odboja aj Slovenského národného povstania. Jarko bol aj vojenský historik, prezident Havel ho po smrti vymenoval za generála. Bol veľmi obetavý, ľudia ho mali radi, od nich som sa dokonca dozvedela, že ho volali partizánsky Ježiš. Napísal veľa esejí, sú veľmi vzácne, niektoré vyšli v časopisoch, ale podľa mňa by mali vyjsť aj knižne...“
S rovnou chrbticou a čistým štítom
Vzácne sú aj spomienky na spisovateľku Hanu Ponickú. Ženu, ktorá nikdy nestratila svoju tvár a dokázala vzdorovať komunistickému režimu. Bola múdra, vzdelaná a pritom nenápadná a skromná.
Svoj životný príbeh opísala v svojej knihe Lukavické zápisky, podľa jej scenára nakrútili film Zlatá réva.
„Najväčšie umenie je jednoducho a husto niečo povedať. Taký Goethe. Nechcem povedať, že každý má písať ako on, ale chýba mi v súčasnej literatúre jeho práca na slove. Ako keby sa každý snažil byť čím modernejší a originálnejší. Pripadá mi to umelé,“ povedala Hana Ponická pred pár rokmi v Tranosciu. Hoci bola rada, že bývalý režim padol a znovu môžu vychádzať jej knižky, všeličo sa jej nepáčilo ani v tom súčasnom. „Na demokraciu treba dozrieť a mám pocit, že ešte sme nedozreli. Všeličo ma hnevá, ale nechcem kaziť vzduch a nakaziť tým druhých...“
Hana Ponická však nebola pesimistka, práve naopak. Rozdávala radosť, nádej, vieru a odvahu prekonávať prekážky. Bola svetlým príkladom toho, že aj v časoch komunistickej totality sa dalo prežiť s rovnou chrbticou a čistým štítom.
Pochovali ju 26. augusta v Haliči pri Lučenci, kde sa narodila 15. júla 1922. Nech kvety na jej hrobe nikdy nezvädnú...
