režisérka a vedúca divadelného súboru Klások (Kolektív Ľudí A Schopných Organizátorov Kultúry), Pribylina
Rodné mesto: Liptovský Mikuláš, do štyroch rokov Vavrišovo a milé – detské spomienky na starú mamu Evku, pasenie husí s ňou „pod Čelcom“ a raky v potoku, páranie peria, rozprávanie rozprávok, jej nekonečná trpezlivosť a láskavý hlas, potom sťahovanie do Pribyliny, ktorá je mojím domovom dodnes.
Vek: 41 rokov
Životná dráha: Som mamou dvoch dcér na prahu dospelosti.
Profesionálna dráha: Už 13 rokov pracujem v Múzeu liptovskej dediny v Pribyline.
Čo jej práca vzala: Voľné sviatky, soboty a nedele, pretože naše múzeum je otvorené denne a celoročne.
Čo jej práca dala: Pracujem v peknom, priam rozprávkovom prostredí, kde čas inak roky ráta a z každého kúta história húta. Spoznávam množstvo nových ľudí, niektorí patria do kategórie nezabudnuteľných.
Najväčší životný úspech: Narodenie mojich dcér a radosť z toho, že sú zdravé, šikovné, spoľahlivé...
Najväčší životný neúspech: O boľačkách, ktoré ma postretli, nebudem rozprávať svetu. Priznať prehru – to chce silu a tá mi občas chýba.
Najvýznamnejšie medzníky života: Samozrejme, niekoľko.Zlé veci a bolesť zostávajú vzadu, to dobré ma stále posúva ďalej: maturita, prvé zamestnanie, láska - svadba, narodenie detí, odchod blízkych ľudí, smrť manžela, založenie divadelného súboru v okamihu, keď sa myseľ zapodievala len jednou otázkou: Prečo? Vytvorila sa skvelá partia ľudí, ktorí sa spolu nielen smejú, ale sa aj držia za ruky, keď je ťažko, sú na rovnakej vlnovej dĺžke.
Najviac si na nich cením, že vymenili pohodlie svojich domovov za divadelné skúšky, že majú nadšenie a chuť urobiť radosť aj iným ľuďom, že do tohto uponáhľaného a často aj uplakaného sveta dokážu vniesť úsmev, radosť, dobrú náladu, a to všetko bez nároku na odmenu. Len preto, že ich to baví.
Koníčky: Domácnosť, dobrá hudba, dobrá kniha, maľované krížovky, slovenský čuvač – pes Bodrík, no a najdôležitejšie – práca v ochotníckom divadelnom súbore a tvorba scenárov.
Čo nemá rada: Pocit bezmocnosti, ľahostajnosť, nedôslednosť, to, že ľuďom chýba pokora a úcta.
Čo má rada: Svoje deti, rodinu, priateľov, s ktorými sa jej „dobre dýcha“, pocit istoty, bezpečia...
Dovolenka, na ktorú nezabudne: Nie v zahraničí, ale v malej dedinke Bukovina pri Liptovskej Mare, kde stojí romantická biela chalúpka – roľnícka usadlosť. Čas tam strávený v rodinnom kruhu pri krbe, sviečkach, kartách... niekoľko rokov za sebou... spomienky, ktoré tak rýchlo nevyblednú.
Plány do budúcnosti: Zostarnúť tak, aby som pri tom omladla. Mať sa stále na čo tešiť. Radovať sa z úspechov, poplakať si nad neúspechmi, nikomu neubližovať, aspoň čiastočne si splniť sny a mojim dcéram dať všetko, čo potrebujú na štart do života. Mať prácu, priateľov, naplniť divadelnú sálu pri každej premiére súboru... mať stále studňu inšpirácie pri tvorbe nových scenárov.
Čo by vo svojom okolí zmenila: Keby som mohla, dala by som nádej na uzdravenie všetkým chorým.
