Turisti z Klubu slovenských turistov z Liptovského Mikuláša a Liptovského Hrádku majú šťastie, že vo vedení obidvoch oddielov pôsobia skúsení a organizačne zdatní ľudia - mikulášski manželia Kunovci a hrádockí Literovci. Výsledkom dlhoročnej spolupráce obidvoch liptovských turistických oddielov je celý rad skvelých spoločných akcií. Zatiaľ poslednou bol zájazd do Álp. Zúčastnilo sa ho šestnásť turistov zo spomínaných oddielov. Ich cieľom bolo medzinárodné stretnutie turistov v rakúskom mestečku Knittelfeld. O svojich dojmoch nám porozprával Pavol Gavlák.
Mohli by ste priblížiť, aké bolo stretnutie?
Bol to jubilejný 45. ročník Internationale Dreitage Wanderung, čo sa dá voľne preložiť ako medzinárodné trojdňové putovanie po okolitých horách. Uskutočnilo sa začiatkom augusta a trvalo tri dni. Tak, ako majú Česi svoje diaľkové pochody a my zasa národné výstupy, pre Rakúšanov sú zrejme typické „wanderungy“. Na slávnostnom otvorení medzinárodného trojdňového putovania sa tohto roku zúčastnili turisti z trinástich krajín. Okrem miestnych mali najpočetnejšie zastúpenie turisti z Čiech a najvzdialenejšou krajinou boli zrejme Izraelčania. Našu slovenskú minivýpravu doplnil celý autobus turistov z KST Ružomberok. Otvorenie bolo veľkolepé – s nástupom účastníkov, s vlajkonosičmi jednotlivých krajín, s príhovorom miestneho hajtmana, s folklórnou vložkou – jednoducho ako olympijské hry v menšom.
Kde ste bývali?
Všetci účastníci boli ubytovaní v triedach školy Lindenallee na ležadlách vo vlastných spacákoch alebo v stanovom tábore na školskom dvore, takže škola sa zmenila na ľudské mravenisko. Ubytovanie bolo na turistické pomery komfortné, nechýbala teplá sprcha a ako bonus sme všetci dostali permanentku na neobmedzený vstup do miestnej plavárne.
Bolo to turistické stretnutie, ale aj putovanie. Kde všade ste boli?
Na každý deň organizátori pripravili štyri trasy do okolitých hôr so štartom a cieľom pred školou, od najľahšej asi 15-kilometrovej, až po najdlhšiu, 40-kilometrovú. Každá trasa mala niekoľko kontrolných stanovíšť, kde sa okrem prezentácie účastníkov podávalo aj občerstvenie a domáca škvarková pomazánka s chlebom.
Aké trasy ste absolvovali vy?
Prvý deň nás miestni nasmerovali na vrch Steinplan (1670 m) v skupine Gleinalpe s turistickou chatou na vrchole. Krajina dosť pripomínala naše Nízke Tatry – až na tie nekonečné rozlohy. Milovník samoty by sa tu mohol utúlať až do bezvedomia. Na druhý deň sme putovali do Seckauerských Álp na vrchol Hochalm (1861 m). Tesne pod vrcholom stojí malý kostolík Maria Schnee, ktorý využívajú na bohoslužby rakúski gazdovia - obyvatelia horských samôt (po nemecky alm). Posledný deň bol oddychový a naplánované trasy smerovali len do najbližšieho okolia Knittelfeldu. Mne a mojim dvom kolegyniam sa to ale málilo, a tak sme využili ponuku Ružomberčanov na krátky jednodňový výpad do Rottenmannerských Álp, ktoré patria do pohoria Nízke Taury. Autobusom sme vyšli do známeho cestného horského sedla Hohentauern, odkiaľ sme sa po zaplatení mýta vyviezli po súkromnej ceste až ku chate Edelraute Hütte do výšky 1700 m. Čakal nás okruh okolo doliny s dvoma peknými jazerami cez Grosser a Kleiner Bösenstein – Veľkú a Malú Zlú skalu.
Čo vás na potulkách najviac zaujalo?
Ako profesionálneho strážcu národného parku ma počas tejto túry zaujala v našich podmienkach absolútne nevídaná vec – na začiatku túry nás privítala vstupná brána do chráneného územia a hneď za ňou bolo pravé rakúske gazdovstvo – alm, kúsok vyššie stála turistická chata. Okolo jazera Grosse Scheibelsee sa medzi stáročnými limbami pásli kravy a vo vyšších polohách doliny bolo toľko kamzíkov, že som ich radšej prestal rátať, aby som náhodou nenarátal číslo, ktoré by prevýšilo celkový počet kamzíkov v celých našich Západných Tatrách - približne 80 kusov. A to všetko v jednej jedinej doline! Rozmýšľal som, či nechýba našim kamzíkom náhodou tá alpská pohoda, pasúce sa kravy na hrebeni a dostatok pasienkov na holiach namiesto hustej kosodreviny v našej „pravej divočine“. Lebo aj sem zvykne chodiť značný počet turistov a pritom bol rozdiel priepastný.
V čom sú podľa vás ešte rozdiely medzi rakúskymi Alpami a slovenskými Tatrami?
Myslím si, že rozdiel medzi našimi krajinami je aj v tom, že Rakúšania pochopili, že pravá hodnota ich alpskej krajiny spočíva v jej zachovaní v takej podobe, v akej im ju zanechali ich predkovia. Nedovolili žiadne neoverené a často pochybné experimenty so svojím prírodným prostredím. Vďaka tomu to tam skutočne vyzerá ako v rajskej záhrade. Neviem, ako to dokázali, ale za jeden povraz tam dokážu ťahať politici, samospráva, vlastníci, cestovný ruch aj ochrana prírody, vďaka čomu majú celkom slušné príjmy z cestovného ruchu. Prežijú aj ľudia na samotách, v konečnom dôsledku si príde na svoje aj príroda a návštevník má pocit, že je tu vítaný hosť a nie škodná, ktorú treba pretrpieť. Prekvapil nás pomerne voľný režim pohybu vo vysokohorskom prostredí, kde aj v chránenom území bol návštevný poriadok veľmi stručný a jasný a tvorilo ho iba zopár piktogramov neodporúčaných činností. Napriek tomu tam vládol, na naše pomery, až neskutočný poriadok a nikto necítil potrebu túlať sa kade tade. Páčil sa nám aj vzťah Rakúšanov k svojej domovine. Sú si vedomí, že majú veľmi peknú krajinu a sú na to aj patrične hrdí. A nemusia im to vnucovať žiadni národne orientovaní politici ako u nás, jednoducho to majú v sebe.
Prekvapilo alebo zaskočilo vás ešte niečo?
Počas túr sme si všimli, že každý kúsok zeme vo vysokohorskom prostredí a každý kúsok lesa tam má svojho konkrétneho vlastníka. Jeho prítomnosť bola na každom kroku aj cítiť. Vlastník vás rád privíta na svojom pozemku, umožní prejsť cez pasienky, predá vám svoje produkty a prípadne vás aj ubytuje. Ale ťažko by tam bol možný hromadný nájazd na lesy a hole v rámci zberu lesných plodov a húb, ktorý sa u nás už dávno zmenil na masovú rabovačku. Také niečo by u nich vlastník asi len ťažko zniesol. A už vôbec by asi neprežil, ak by sa niekto navyše v komerčnej televízii pochválil, že mu z lesa odniesol dvetisíc hríbov, čím nepriamo pozýva do lesa ďalších zberačov. Asi by tam nebol možný ani zber lesných plodov na cudzom pozemku na predaj. Rakúski policajti by ich pouličný predaj asi veľmi rýchlo zrušili. Možno aj toto bol dôvod, že v lesoch a na horách vládol pokoj a na každom kroku sme videli toľko zvery, že sme si na to nemohli ani zvyknúť. Som presvedčený, že nie klasická turistika, ale takéto ničím neregulované prečesávanie našej prírody je hlavným zdrojom stresu pre našu vzácnu faunu. A možno, že vlastnícke právo je hlavným dôvodom aj toho, že na rozdiel od nás, nemajú v horách medvede a iné veľké šelmy, lebo podmienky by mali viac než dobré. Toto jediné im na rozdiel od našich hôr chýba. A vlastne ešte aj ovce na holiach, ktoré už stihol zlikvidovať ekonomický tlak celosvetovej globalizácie.
Medzinárodné turistické stretnutie sa začalo prvého augusta, vy ste však do Rakúska odcestovali o štyri dni skôr. Kde všade ste boli a čo ste videli?
Vďaka dlhoročným kontaktom s rakúskymi organizátormi, ktoré po čase prerástli do priateľstva, nám Rakúšania umožnili spoznávať ich krásnu krajinu o niečo dlhšie. Absolvovali sme niekoľko túr. Vystúpili na Eisenerzer Reichenstein (2165 m) v pohorí Eisenerzer Alpen. Priamo pod vrcholom leží priemyselné mesto Eisenerz preslávené ťažbou rudy. Kontrast priemyslu dole a neporušenej prírody hore na nás pôsobil doslova šokujúco. Ako keby ste stáli na Baranci a dole pod vami v Žiarskej doline by ležala vysokohorská obdoba nášho Žiaru nad Hronom so všetkým, čo k tomu patrí. Bola nedeľa, a tak, ako naši ľudia zvyknú chodiť na polievku na Žiarsku chatu, miestni smerovali na chatu Reichenstein Hütte. Keď všetci odišli, priestor medzi chatou a vrcholom obsadili kamzíky a alpské kozorožce. A neboli to žiadne cvičené atrapy. Zamierili sme aj do Seetalerských Álp. Autami sme vyšli až do výšky 1550 m do kasární Schmeltz, pretože najvyššia a najkrajšia časť pohoria leží vo vojenskom výcvikovom priestore nejakých ich „alpských strelcov“. Viete si predstaviť niečo podobné u nás? Zaparkovali sme uprostred vojenských nákladných áut a vojaci nám dokonca ukázali aj cestu na mape. Najvyšším vrcholom pohoria je Zirbitz Kogel s nadmorskou výškou 2 396 m a kúsok pod ním leží najstaršia horská chata v Štajersku Zirbitzkogel Hütte, ktorá by sa dala premenovať na Chatu na Veternej hore. Aby ju nesfúkli nepretržité víchrice, je ukotvená silnými oceľovými lanami.
Čo bolo pre vás najväčším zážitkom?
Absolvovali sme aj výstup na najvyšší vrchol rovnomenného pohoria – Hochschwab (2277 m) a prechod podstatnej časti hlavného hrebeňa. Všetci sme sa zhodli, že išlo o absolútny vrchol nášho zájazdu, zážitok, kvôli ktorému stojí za to chodiť do hôr. Spoznali sme čaro divého vysokohorského krasu s plochou náhornou rovinou hlavného hrebeňa so škrapovými poliami, hlbokými závrtmi, jaskyňami a priepasťami vyplnenými snehom, s nádherne zakvitnutými alpínskymi lúkami a s množstvom kamzíkov a svišťov. Bola to aj riadna „šichta“, veď sme začínali v nadmorskej výške necelých 900 m, museli sme prejsť vyprahnutou a bezvodou dolinou Trawiestal a vyliezť na vrcholovú náhornú plošinu klettersteigom (zabezpečenou železnou cestou) po exponovanom vápencovom rebre nad priepasťou. Odmenou za vynaloženú námahu bol ďaleký výhľad – videli sme hádam pol Rakúska. Od prvých kopcov pri Viedni až po ľadovcových velikánov na západe.
Urobili sme si túru aj na Hochblaser, vyhliadkový vrchol v tesnej blízkosti mesta Eisenerz. Opäť sme videli šokujúci kontrast – na jednej strane hrebienka mesto a priemysel a na jeho druhej strane nádherné ľadovcové jazero Leopoldsteiner See. Čakala nás príšerná horúčava a nesmierne strmý klettersteig na vrcholovú vápencovú plošinu, takže sme vrchol ihneď premenovali na Veľký Blázon. Nezaslúžene – pohľad na jazero a mesto z vyše tisícmetrovej výšky stál naozaj za to. Vybehol som ešte na neďaleký Kalte Mauer (1929 m), lebo som predpokladal, že odtiaľ uvidím ľadovce na Dachsteine a možno aj Watzmann v Nemecku a nemýlil som sa. Okrem toho som mal ako na dlani aj neďaleké štíty Ennstalerských Álp, ktoré spadajú z najvyššieho vrcholu Hochtor (2 369 m) do údolia rieky Enns strmou stenou presahujúcou 1500 m. Ide o oblasť rakúskeho Národného parku Gesäuse, ktorá je známa extrémne ťažkými klettersteigmi. Aj mne počas minuloročného zájazdu doslova vyrazili dych. V niekoľkostometrových strmých vápencových stenách totiž chýbalo to podstatné, čo robí klettersteig klettersteigom – oceľové lano a kramle. Zaistenú cestu pripomínali iba červené bodky značenia cesty. Nikdy som nič podobné nezažil – tvrdé, mnohohodinové lezenie bez istenia s úsekmi až štvrtého stupňa horolezeckej klasifikácie, ktoré sme nadol radšej zlanili. Vyžaduje si to absolútne sústredenie, pretože akákoľvek chybička by sa skončila tragicky dolu pod stenou. Z diaľky som preto s úctou pozdravil Grosser Ödstein, ktorý na symbolickom cintoríne v Johnsbachu vedie najväčším počtom tabuliek obetí.
Vráťme sa ešte k medzinárodnému stretnutiu turistov. Bola aj rozlúčka taká veľkolepá, ako ste opísali úvodný ceremoniál?
Záver pripomínal zmenšenú podobu nemeckého pivného sviatku Oktoberfest. Organizátori pre účastníkov pripravili v kultúrnom dome bonbónik - Blasen Ball (otlakový bál) s typickou štajerskou hudbou a bujarým tancom, bohatou tombolou a litrami piva. Krátko po polnoci sme sa rozlúčili s našimi rakúskymi hostiteľmi a vyrazili domov. Bola to rozlúčka naozajstných priateľov a kto si myslel, že „Germáni“ sú chladní, Knittelfeld ho vyviedol z omylu.
Doma nám bude asi najviac chýbať všadeprítomná ľudská slušnosť rakúskej spoločnosti, ohľaduplnosť rakúskych vodičov a pohostinnosť našich hostiteľov, lebo až doteraz sme žili v tom, že je to charakteristická črta výlučne slovanských národov. Ej veru, máme sa od Európy ešte čo učiť.
