Aradáč je dedina v srbskej Vojvodine. Žije v nej asi 3500 obyvateľov a takmer polovica z nich sú Slováci. Ich predkovia sa tam presťahovali pred vyše dvesto rokmi. Dodnes udržiavajú slovenské zvyky a tradície, rozprávajú po slovensky, staršie ženy chodia v slovenských krojoch. V Aradáči majú dokonca aj Jánošíka. Nevolá sa však Juraj ale Ján a nie je zbojník, ale starosta. Začiatkom septembra sa do Aradáča vybrala skupina Jánčanov na slávnosť zberu hrozna. Zobrali so sebou aj ľudovú muziku a slovenskú zástavu. O svojich dojmoch nám porozprávali Ľuba Mlynčeková a Iveta Lukáčová.
Potrebujú víza
Družba Jánčanov a Aradáčanov sa začala pred vyše dvadsiatimi rokmi. Aradáčania prišli do Jána na dovolenku, padli si do oka a odvtedy sa navštevujú. Keď bola v Srbsku vojna, navštevovať sa nemohli. Aradáč síce priamo nebombardovali, ale vojna ich zasiahla po hospodárskej stránke. Zobrali im úrodu, museli odovzdávať kontingenty pre armádu, klesla hodnota peňazí. Prišli vlastne o všetko a po vojne museli začínať odznova. Pracovných príležitostí tam nie je veľa, ale všetci majú polia, statok, hospodárstvo.
Po dlhšej prestávke prišli Aradáčania do Jána opäť vlani – na pozvanie. Je to paradox, ale Slováci žijúci v Srbsku, keď chcú prísť na Slovensko, potrebujú víza. Slováci do Srbska víza nepotrebujú. „Všetko sa to zomlelo veľmi rýchlo. Pôvodne sme si mysleli, že ideme na oberačku a zobrali sme si aj pracovný odev. Ale bola to slávnosť, niečo podobné, ako u nás dožinky. Tento rok usporiadali prvý ročník. Objednali sme autobus a išlo nás 24, nielen z Jána, ale aj z okolia. Zobrali sme so sebou aj ľudovú muziku zo Starej Ľubovne s basou a cimbalom. Volajú sa Kollárovci, sú to piati súrodenci a jeden bratranec a zahrajú všetko. V Aradáči už raz hrali na päťdesiatke nášho priateľa Miška Godu. Majú tam spoločenský dom, ktorý si vybudovali a často sa v ňom stretávajú,“ povedala Ľuba Mlynčeková.
Slávnosť hrozna a meškárky
Na slávnosti hrozna sa zišla takmer celá dedina. Začala sa sprievodom. Išli v ňom fiakre a vozy ťahané koňmi, aj traktory s vlečkami. Slovenská muzika išla na jednom voze a srbská na druhom. Na bále potom hrali striedavo – jedno kolo slovenská, druhé srbská. Vyhrávali aj meškárky. Boli to babky v slovenských krojoch, ktoré hrali na harmonikách slovenské pesničky. Je to vraj jediný súbor tohto druhu na svete. „S muzikou sme prešli cez celú dedinu. Ľudia nám kývali ako na 1. mája. Prišli sme do viníc, kde sme ochutnávali a oberali hrozno. Zaviedli nás aj do prešovne a ukázali nám, ako sa spracúva. Ukázali nám, ako vyzerá v Aradáči slovenská svadba. Mimochodom, tá ozajstná trvá u nich štyri dni, ale my sme tam boli iba tri,“ prezradila Ľuba Mlynčeková a pokračovala. „Išli sme sa do Srbska učiť, ako sa udržiavajú slovenské ľudové zvyky, tradície a kultúra v zahraničí. Slováci, ktorí tam žijú, to slovenské totiž pestujú a rozvíjajú oveľa viac ako my. Majú rôzne kluby a spolky – napríklad fotoklub, spolok žien Ruža, spolok vinohradníkov, klub milovníkov klobás, športových rybárov, poľovníkov, penzistov aj kulturistov. Úžasné je, že ľudia tam žijú tak, ako my nežijeme. Stretávajú sa v spolkových domoch, mladí sa bavia so starými, pomáhajú si a dôverujú. Sú veľmi milí a srdeční, dali by vám aj to posledné. Prišli sme v noci o pol druhej, všetci nás čakali, pohostili, privítali slivovicou. Kvôli slávnosti zabili vraj až štyri prasiatka a keď dali pred nás misu mäsa, vôbec z nej neubúdalo. Bývali sme v rodinách a niektoré sa trochu hnevali, že sa im Slováci na bývanie neušli.“
Školy, spolky a kostoly
Ľuba Mlynčeková bola v Aradáči už viackrát, Iveta Lukáčová prvý raz. „Pre mňa bol najväčší zážitok, že sme prišli do Srbska a všetci tam rozprávajú krásne po slovensky. Majú slovenské školy, v ktorých sa učia latinkou, v srbských azbukou. Boli sme aj v kostole a cítila som sa v ňom ako u nás. Žijú tam evanjelici, majú naše spevníky, liturgia aj kázeň boli v slovenčine. Prekvapilo ma množstvo spolkov a aktivít, ktoré robia. Venujú sa ľudovej tvorbe, vyšívajú, vyrábajú rôzne pekné veci a suveníry z prírodných materiálov - zo šúpolia, z vrecoviny, z pilín či zo slaného cesta. V Aradáči vládla neopakovateľná, srdečná atmosféra, ktorá sa len ťažko dá opísať slovami. Príjemne nás prekvapilo, že tam ľudia nezamykajú domy ani autá. Zamykajú len brány aj to iba preto, aby neušli psy. Ale kľúč od brány je zavesený na šnúrke.“
Nesťažujú sa
Ľuba Mlynčeková na záver zhodnotila pobyt v Aradáči slovami: „Škoda, že Srbsko nie je z turistického hľadiska veľmi zaujímavá krajina. Slovákom by určite prospelo pár dní pohody a porozumenia, aké sme zažili v Aradáči. Možno by sa na chvíľu zastavili a zamysleli nad tým, ako žijú a čo je v živote najdôležitejšie. Slovák na Slovensku sa permanentne sťažuje. Slovák v Srbsku zdvihne hlavu a ide na pole. Nemá čas sťažovať sa. V Belehrade mu nerozumejú a do Bratislavy je ďaleko. Napriek tomu si myslím, že ich život, aj keď ťažší, je krajší a plnohodnotnejší. Máme sa od nich čo učiť a ďakujeme im za to, že nám umožnili nahliadnuť do ich domovov, ale aj duší a sŕdc. Keď sme odchádzali, ani jedno oko nezostalo suché.“
