Ján Kuska sa filmovaniu venuje dvadsaťosem rokov. Prvá cena na svetovom festivale amatérskych filmov UNICA v kategórii minútových filmov je podľa jeho slov doteraz jeho najväčším filmárskym úspechom. Preto sme sa s ním porozprávali hlavne o jeho víťaznom filme Trojuholník.
Kedy ste Trojuholník natočili?
Film bol nakrútený 1. apríla na Deň vtákov v roku 2006. V tom istom roku mal premiéru na svetovom festivale minútových filmov v Chorvátskej Požege, kde sa prebojoval z 250 filmov medzi prvých desať. V tom istom roku získal Grand Prix v Holandsku. Film Trojuholník nominovala porota, ktorá vyberala filmy na festival UNICA, do tohtoročnej slovenskej kolekcie. Na festival UNICA sa filmy totiž neprihlasujú, ale nominuje ich v každom štáte zvláštna porota.
Kde ste film natáčali a ako dlho?
Pri marskom kostolíku na Havránku. Natáčanie trvalo asi pol dňa. Bola to vtedy rýchlovka, lebo 15. bola uzávierka súťaže na festival v Požege a chceli sme to stihnúť. Scenár bol pripravený už dlhšie predtým a keď je dobre pripravený scenár, realizácia ide už pomerne rýchlo.
Aké boli náklady?
Náklady neboli takmer žiadne okrem benzínu a vlastného času. Ale minútový film je veľmi ťažké robiť, pretože na veľmi malom priestore treba vystavať a dobre vypointovať celú príhodu.
Vám sa to podarilo a vyhrali ste. Môžete film priblížiť našim čitateľom?
To je ťažké, podobne ako vysvetliť kreslený vtip. Iné je vidieť, iné počuť. V podstate ide o to, že auto dostalo defekt, chlapík ho opravoval a žena mala zmontovať pred autom výstražný trojuholník. Napokon namiesto neho použila iný – v tom je práve tá nečakaná erotická pointa.
Je film podľa skutočnej udalosti?
Nie, nie je podľa skutočnej udalosti (smiech). Základ scenára položil Dano Iskerka a to prekvapivé vyvrcholenie potom napadlo mňa. Bol to náhodný nápad.
Kto všetko vo filme účinkuje a kto sa na ňom podieľal?
Autorom scenára je spomínaný Dano Iskerka, ja som na ňom spolupracoval a film som režíroval. Realizačne spolupracoval Jaroslav Chomo, kameramankou bola Jana Kusková. Hrali v ňom neherci, členovia Amafilmu Nicolaus: Michal Vrbňák, Ľubo Šrol a Ľubo Trizna. Hlavnú ženskú úlohu stvárnila Katka Ťahúňová, ktorú sme poprosili o spoluprácu. Náš film nemusel byť dabovaný ani otitulkovaný, lebo sa v ňom nehovorí ani slovo. Je nemý, podfarbený iba hudbou.
Koľko filmov ste na festivale videli, a ktoré vás najviac zaujali?
Bohužiaľ, videl som veľmi málo filmov, lebo ako organizátor som mal veľa povinností a málo času. Ale z toho, čo som videl, sa mi páčila česká a poľská kolekcia.
Svetový festival amatérskeho filmu UNICA bol na Slovensku prvýkrát. Boli ste na predchádzajúcich ročníkoch?
Na niektorých áno. Napríklad v Taliansku, naposledy v Belgicku. Nicolausfilm sa na niektorých ročníkoch prezentoval a získal aj špeciálnu cenu UNICA Prix Jeunesse: cenu autorov do 25 rokov. Udelili ju Ladislavovi Gašparovi v roku 1994.
Minulý rok bol festival v Kórey, ale tam som nebol. Podľa toho, čo som videl na dévedečkach, to bola veľmi pompézna akcia, na ktorej sa finančne výrazne podieľal aj štát. U nás si účastníci pochvaľovali hlavne príjemnú atmosféru a boli veľmi spokojní. Svedčí o tom aj záverečný aplauz po ďakovnej reči prezidenta festivalu a množstvo ľudí, ktorí mi prišli osobne poďakovať za vynikajúcu organizáciu. Myslím si, že festival Unica urobil Liptovskému Mikulášu veľmi dobré meno.
Spolupracovali ste aj s profesionálnymi filmármi?
Mal som možnosť byť pri realizácii niektorých dokumentárnych aj hraných filmov, ktoré robili profesionáli. V rámci Prírodnej univerzity sme sa podieľali na viacerých dokumentárnych filmoch s profesionálnym režisérom Samuelom Ivaškom, ktorý patrí medzi špičku dokumentaristov na Slovensku. Bola to obrovská škola pre amatérskych filmárov nielen z Nicolausu, ale z celého Liptova.
Na čom momentálne pracujete, čo natáčate?
Po festivale si potrebujem trochu oddýchnuť a potom uvidím. Keď niečo príde spontánne a páči sa mi to, natočím to. Točím srdcom a snažím sa vyberať si také témy, ktoré bavia nielen mňa ale mohli by byť zaujímavé aj pre divákov. Mám jeden nápad, ktorý nosím v hlave už dlhšie, jeho autorom je kamarát Miro Remo. Rád by som ho niekdy zrealizoval.
•••
„Ku kamere sme sa dostali v roku 1979 v S-klube a neskôr Steps klube Strojníckej fakulty SVŠT v Bratislave viac-menej náhodne. Vtedy, ešte ako KAF-áci, členovia krúžku amatérskeho filmu, sme prvýkrát videli 8 mm snímací prístroj Quarz. Dokonca nám ho aj požičali, a tak sme mohli vzniknúť,“ dočítali sme sa v kronike Amafilmu Nicolaus. „Počas štúdií uzreli svetlo projekčnej lampy naše prvé hrané filmy Žobrák, U zubára a Slovenská story. Nečakaný ohlas hlavne filmu U zubára nás tak zmiatol a pomýlil, že sme sa nerozpadli ani po skončení štúdií. Časť KAF-ákov ostala v Bratislave a časť sa presunula do Liptovského Mikuláša, kde sme založili v roku 1983 filmový klub pri V-klube vtedajšej Vysokej vojenskej technickej školy. Tu sme prijali i nový názov Nicolaus - Mikuláš. V polovici deväťdesiatych rokov sme prešli pod Posádkový dom armády, ktorý sa dnes volá Posádkový klub a dobrá spolupráca trvá dodnes.“
Odvtedy pretieklo už veľa vodu dolu Váhom a Nicolausáci nakrútili desiatky filmov, hraných, dokumentárnych, reportážnych i experimentálnych. Od roku 1998 vystupujú pod názvom Amafilm Nicolaus. Zúčastnili na mnohých súťažiach doma i v zahraničí, získali mnoho ocenení. Z najúspešnejších filmov Jána Kusku spomeňme aspoň reportážne filmy Vojakom armád troch cisárov a Mlyny v Oblazoch, hranú paródiu na horolezecké výstupy Prvovýstup, dokumentárne filmy Švihrovská duma či O mužovi, ktorý sa prvý medzi Slovákmi dal na zubné lekárstvo, hraný dokument Receptár a mnohé ďalšie.
