Žartíkov na úkor prvého dňa v apríli nemali konca kraja. Smiech nás ale v Karanténnej stanici v Okoličnom prešiel, keď nám práve v tento deň mestskí policajti doviezli špinavú maličkú hŕstku nešťastia. Bolo to vzrastovo malé psíčatko, ktoré, ktovie po akom utrpení, sa dostalo k nám.
Keď som ho zobrala do náručia, zo spleti špinavých chĺpkov srsti vykuklo veľké čierne očko. Prosilo o pomoc. Pri pohľade na druhé mi zovrelo srdce. Očko bolo podliate krvou a opuchnuté, že len s veľkou námahou vykúkalo na svet. Jeho papuľka a ňufáčik bola jedna veľká krvavá, boľavá rana. Ruky sa mi triasli, keď som ho chytila. Bála som sa, či mu svojím dotykom neublížim. Moricko, tak sme ho pomenovali, sa však v náručí schúlil a len tichučko skučkal od bolesti.
Pripravili sme mu mäkučký peliešok, dali výdatné granulky a čistú vodu. Moricko schuti a hltavo papal. Keď sa trošku udomácnil, rozhodla som sa ostrihať mu splznenú srsť. Pri strihaní spolupracoval. Povedala som: „Daj labku, Moricko, ostriháme tú špinu...“ Pozrel na mňa zdravým očkom a labku mi podal. Usúdila som, že bol naučený strihať sa. Zistila som, že nemá rád strihanie zadných labiek. Jemne zavrčal a schoval sa do kútika. „Moricko, ako to budeš vyzerať? Nebudeš fešák...“ Chvíľu na mňa pozeral, psie myšlienky mu asi vírili v hlávke. Po chvíli si ľahol na chrbátik a všetky labky vystrčil akoby so slovami: „Tak strihaj...“ Po ostrihaní nás čakalo kúpanie. Pokorne a oddane prijal tok teplej vody. Viditeľne mu robila dobre. Lenže to, čo sa mi objavilo pred očami, ma šokovalo. Telíčko bolo pokryté krvavými ranami a modrinami. Zdalo sa mi, že si z neho niekto spravil futbalovú loptu. Moricko tichučko skučkal a vrčkal. Jazýčkom sa dotýkal mojej ruky. Pri dotyku na ľavej strane bruška nahlas zaplakal. „Možno má zlomené rebierko...“ pomyslela som si. Veterinárny lekár na boľavé rebro predpísal „čas“ a na zranené očko „zázračnú mastičku“. Každé ráno, keď som prišla medzi psíky a Moricko videl svoju mastičku, veselo vyskakoval. Viditeľne mu pomáhala. Repíkovým čajom sme čistili boľavé rany na papuľke a telíčku.
Z Moricka sa stával biely fešák. Deň čo deň bolo očko krajšie, z papuľky a telíčka krvavé rany mizli. Len rebierko nie a nie sa vyliečiť.
Kým bol Moricko u nás, skamarátil sa skoro s každým psíkom. Zaujímavé bolo, že aj jeho spolubývajúci zdieľali s ním jeho utrpenie. Jemne mu jazykom olizovali rany. Ticho som vždy ostala stáť a nemo hľadela na ozdravný psí rituál. Moricko vždy oddane nastavil boľavé miesto. Psím pohľadom prosil o pomoc i ďakoval ním. Nezabudnuteľný pohľad.
Po uzdravení bol o Moricka veľký záujem. No usúdili sme, že ešte nie je pripravený ísť medzi ľudí. Pri dotyku totiž reagoval hlasným zaplakaním. Preto som si kládla otázky: „Je Moricko pripravený ísť medzi ľudí? Je ten človek pravý pre neho?“ Pozorne som sledovala jeho možnú „novú pani“. Usúdila som, že by sme to mohli skúsiť. Upozornila som ju na Morickov boľavý problém a psíka jej zverila. Po čase pani Morickovo správanie komentovala: „Jój, zlatý je. Spolu pozeráme na televíziu, neraz sedí pri mne a počúva, čo rozprávam. Na boľavé rebierko dávame pozor...“ Jej teplé slová sa veľmi dobre počúvali.
Autor: Libuša Šoltésová
