Vždy ma vedelo poriadne vytočiť, keď televízna kamera na medzinárodných športových podujatiach zachytila slovenskú zástavu, na ktorej zvislých pruhoch trónil priečne umiestnený štátny znak. Organizátori si jednoducho zamenili zástavu s vlajkou a ako sme sa viackrát mohli presvedčiť, neprekážalo to nielen im, ale ani tým, ktorí reprezentovali svoju krajinu. Dnes už, našťastie, menej, ale sem-tam sa takýto lapsus stáva i pri zahraničných návštevách a recepciách.
Kompetentní akoby si ani neuvedomovali, že tým ignorujú zákon o používaní štátnych symbolov, ktorý jasne a jednoznačne stanovujú rozmery a zástavy a vlajky, umiestnenie znaku, farebnosť.
Zákon rovnako určuje umiestňovanie štátnych symbolov na budovách štátnej správy a samosprávy. Z tohto pohľadu by sa zdalo , že je všetko v poriadku. Zástavy sa síce hompáľajú vo vetre na priečeliach štátnych inštitúcií a obecných úradov i v našom regióne, no v nemálo prípadoch ide skôr o vyblednuté a potrhané kusy tkanín visiace ako vechtíky. Sú priam výsmechom symbolu našej štátnosti, o zlej vizitke z pohľadu zahraničných návštevníkov ani nehovoriac. Navyše mrzí, že okolo takýchto symbolov chodia nevšímavo ľudia, ktorí majú v danej inštitúcii vyárendovanú stoličku.
Ešte si dovolím dodať, že aj hymna je štátnym symbolom. Preto by sa nám už po toľkých rokoch nemalo stávať, aby sme si stále mýlili „zastavme ich“ s pôvodným „zastavme sa“.
Autor: Marius Korčák
