Niekedy bol dobrý remeselník veľaváženým občanom. Pomáhal ľuďom, svojou prácou napĺňal ich potreby, fortieľ a šikovnosť remeselných rúk mu bol vlastný. Od stredoveku platilo – remeslo má zlaté dno. Aj preto prvé priezviská charakterizovali remeselné schopnosti úspešných jednotlivcov – Kováč, Remeň (remenár), Krajčír, Šuster (obuvník), Hrnčiar, Zvonček (zvonár, odlievač), Včelár, Múčka (mlynár)...
Ochranca a propagátor
Ústredie ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV) je od konca päťdesiatych rokov minulého storočia inštitucionálnym ochrancom a propagátorom ľudovej umeleckej výroby ako kultúrneho dedičstva. Predmetom jeho ochrany sú, okrem iného, vedomosti a zručnosti uplatňované ľudovými výrobcami a ich následníkmi.
A akú konkrétnu podobu má ochrana a záchrana toho, čo tu bolo a už pomaly nie je? Vyhľadávanie talentovaných jednotlivcov realizujúcich remeslo v jeho tradičných podobách, poskytovanie dostatočného množstva podnetov pre remeselníkov a ostatných záujemcov o remeslá, ako aj vytváranie priestoru pre dokumentovanie a prezentáciu výsledkov takejto činnosti.
Krása v drôte zakliata
Drotárstvo bolo špecifický a ojedinelý fenomén, ktorý nemá obdobu v žiadnom inom štáte. Desiatky, stovky slovenských drotárov vytvorili atypickú historickú kulisu dejín malého národa uprostred Európy s vlastnou tajnou rečou (argotom) a zvyklosťami. Prvá historická zmienka o drotárstve pochádza z roku 1714, keď sa v súdnych spisoch Bytčianskeho panstva uvádza meno Juraja Drotárika.
Za miesto zrodu drotárstva sa považujú chudobné oblasti dnešného severozápadného Slovenska, najmä trojuholník medzi mestami Bytča - Žilina - Čadca. I vďaka blízkemu Sliezsku s rozvinutým železiarstvom, mužská časť populácie začala používať drôt na opravy hlinených nádob, na výrobu drobných úžitkových, sporadicky aj ozdobných predmetov. Postupom času sa drotárstvo udomácnilo vo viac ako 150 obciach Slovenska. Počas takmer 200-ročnej existencie prešlo remeslo viacerými vývojovými štádiami podmienenými postupným zdokonaľovaním pracovných postupov, náradia a materiálov. Drotárstvo tiež zažíva renesanciu v umeleckej podobe. Počet drotárov rastie. Medzi novodobých drotárov patria, podľa jedného internetového portálu, aj Zita a Stanislav Mariášovci z Liptovského Mikuláša, ktorí sa s medeným drôtom, ako materiálom na ozdobné opletanie rôznych predmetov a vytváranie nových objektov (misiek, váz) zblížili v roku 1995.
Rachot drevených kolies
Ďalším, v súčasnosti však už nepoužiteľným, remeslom bolo kolárstvo. Viete si predstaviť, že by po ceste jazdili autá s drevenými kolesami? Pritom takmer do konca 19. storočia (1888), keď si škótsky zverolekár John Boyd Dunlop patentoval prvú gumenú pneumatiku (hadicu naplnenú vodou, prilepenú na ráfik kolesa), boli drevené čudá s kovovou obručou nenahraditeľné pre všetky vozy, káry a tragáče.
Kolárske dielne a cechy (nazývané tiež kolesárske) združovali kolárov vyrábajúcich kolesá, ale aj iné drevené súčasti vozov (oje, brzdy, pluhy). Už ich prvý slovenský cech, ktorý vznikol v 15. storočí v Košiciach, združoval aj tokárov a stolárov. Kolári sa často spájali aj s kováčmi, ktorých práca bola v tomto fachu nenahraditeľná. Remeslo bolo rozšírené v celej Európe, pretože preprava kočmi bola do vynálezu automobilov jedinou alternatívou jazdy na koňoch.
Iné materiály vytlačili drevo
Do dejín zabudnutia odplávalo aj debnárstvo, výroba sudov, rôznych drevených škatúľ. Debnárske výrobky nachádzame medzi archeologickými nálezmi na území Slovanov už v mladšom rímskom období. Debnári, odborníci na výrobu drevených sudov, kadí z tvrdého dubového dreva, putní, vedier, vaní, šaflíkov a iných výrobkov z mäkšieho jedľového alebo smrekového dreva zakladali prvé cechy už koncom 15. storočia. Neskôr sa debnárstvo značne rozšírilo, veď debnárskych cechov bolo na Slovensku takmer štyridsať.
Z ich výrobkov najvyužívanejšie boli hlavne sudy vyrábané z drevených, najčastejšie dubových dýh. Tie debnári skladali do seba a sťahovali kovovými obručami. Len pre vysvetlenie - rozdiel medzi sudom a kaďou bol v tom, že kaďa bola otvorená sudovitá nádoba a sud sa z každej strany valcovitého tvaru akoby mierne uzatváral. Obdobou sudov boli aj bočky, menšie sudy na víno. Putňa, ako sa hovorovo označuje drevené vedro, bola väčšia drevená nádoba s elipsovitým prierezom. Mala popruhy, aby ju ľudia mohli nosiť na chrbte naplnenú, napr. ovocím. Vo vinohradníckych pivniciach sme sa mohli stretnúť aj so šafľami. Boli to väčšie okrúhle drevené nádoby s dvoma držadlami, ktoré neboli pridávané na boky nádoby, ale boli súčasťou dvoch dýh, t. j. dve oproti sebe uložené dyhy šaflíkov boli dlhšie a vytŕčali navrchu nádoby. Menší šaflík bol vlastne šechtár. Na bryndzu a mlieko sa zase používala geleta.
K úpadku debnárov došlo vplyvom rozvoja priemyselnej výroby a používania kovových nádob (v súčasnosti často plastových) v domácnostiach. Škrt cez rozpočet týmto remeselníkom narobil aj papier, z ktorého sa vyrábajú mnohé v minulosti drevené „nádoby“.
Materiál, ktorý vyrástol
Spracovávanie prírodných pletív - prútia, slamy, lubov, korienkov, pálok a šúpolia – malo v minulosti nielen úžitkový význam, ale táto remeselná činnosť, ako jedna z mála, prinášala prvé predmety estetickej hodnoty a hračky. Prútie bolo najrozšírenejším košikárskym materiálom, z ktorého sa pletením vyrábali rôzne koše, misy, podnosy. Mnohé z týchto predmetov boli aj zo slamy, ktorá sa v minulosti využívala napríklad na pletenie slameníc na chlebové cesto, ale aj na zhotovovanie zásobníc na obilie. Slama však bola základným materiálom pri výrobe bábik, rozprávkových postavičiek. V súčasnej výrobe sa ručne nakosená a vymlátená slama používa na výrobu oválnych košíkov, ale aj závesných ozdôb.
Používanie lubov ako pletiarskeho materiálu bolo rozšírené na celom Slovensku. Najväčší rozsah dosiahlo v oblastiach s porastom listnatých stromov, ktoré boli zdrojom vhodného materiálu. Na Slovensku sa používali luby z dubu, liesky, klenu, javora a lipy, na severovýchodnom Slovensku aj luby zo smrekových a jedľových koreňov. Luby, ktoré vznikajú štiepaním drevín, sú obľúbeným košikárskym materiálom dodnes.
Korienky borovicových, agátových, smrekových a jedľových stromov sú považované za najstarší materiál v košikárskej výrobe. Spracovávali sa najmä na Záhorí a na severovýchodnom Slovensku, v menšej miere v Liptove a na Orave. Získanie tohto materiálu je veľmi náročné. Naštiepaný korienok vytvára opletaním alebo obtáčaním veľmi pevný predmet. Veď hore dnom obrátený takto vyrobený košík udrží aj váhu dospelého človeka.
Močiarna rastlina pálka, známa aj pod názvom rákos, tŕstie alebo šáchor si vďaka svojim vlastnostiam našla miesto i v ľudovej výrobe. Pálka mala v minulosti rozmanité použitie. Robila sa z nej strešná krytina, utesňovali sa ňou medzery, využívala sa na výrobu mäsiarskych tašiek a rohoží. Dnes sa táto močiarna rastlina využíva na zhotovovanie rohoží na stenu a veľkých tašiek, ktoré v minulosti používali mäsiari.
Je potrebné uviesť, že spomínané predmety vznikajú tkaním na jednoduchých krosnách. Z vnútorných častí bylí rastliny sa získava kvalitatívne odlišný materiál, ktorý je vhodný na pletenie a opletanie na forme. Týmito technikami sa zhotovujú, napr. podložky okrúhleho tvaru a dámske tašky.
Z historického hľadiska je kukuričné šúpolie najmladším pletiarskym materiálom na Slovensku. Výroba rôznych predmetov zo šúpolia má svoje začiatky v druhej polovici 19. storočia. Jej intenzívny rozvoj nastal po prvej svetovej vojne. Zo šúpolia sa vyrábali rohože, podložky, košíky, kazety, tašky, klobúky, sandále a opletali sa fľaše. Zo stáčaných listov šúpolia sa pletú pomocou foriem rôzne tvary. Pri pletení sa používajú zaujímavé väzby založené na princípe tkania. Túto pôvodnú techniku, dnes označovanú aj ako tenko stáčané šúpolie, nájdeme na taškách - cégroch, ktoré sú obľúbené už niekoľko desaťročí, tiež na tvarovo moderných košíkoch, dózach a stolovacích súpravách.
Príkladom nápaditého prístupu výtvarníka k tradičnej techniky je, tzv. hrubo stáčané šúpolie. Zo šúpolia sa tiež vyrábali figúrky, dnes známe ako šúpoľové bábiky. Možno povedať, že práve tieto ozdobné predmety sú akýmsi synonymom súčasnej slovenskej ľudovej umeleckej výroby. Sympatické figúrky znázorňujú hlavne rôzne výjavy z dedinského života.
Znovuzrodenie remesla
Jedným z mála remesiel, ktoré zažívajú svoj opätovný návrat, je kachliarstvo. Hlinené kachle, ktoré slúžili nielen na vyhrievaniu miestností, ale aj na prípravu pokrmov, poznáme už zo starovekého Grécka. Otvorené krby, ktoré sa používali už v tomto období, sa neskôr čiastočne zakrývali hlineným zberačom dymu. Najstaršie kachle s prekrytým priestorom nad ohňom mali dutý nástavec, ktorého lícna strana bola zvyčajne bohato zdobená hlinenými kachlicami. Asi od 14. storočia sa na kachliach menila nielen dekorácia, ale aj technologický postup výroby a materiál. Plastickú výzdobu na kachliach začali hrnčiari používať už v 15. storočí.
Na Slovensku sa stredovekí kachliari združovali do cechu v Novej Bani. Dokladom o existencii týchto dielní a ich výrobkov sú nielen archívne záznamy, ale aj zachované kachlice v hradoch, rodinných domoch. V 20. storočí začali byť kachle a krby vnímané ako symbol zaostalosti. Moderný bol ten dom, v ktorom bolo ústredné kúrenie, varilo sa v ňom na elektrických sporákoch. V súčasnosti sa hitom stalo diaľkové či podlahové vykurovanie, variče fungujúce na princípe impulzných žiaričov. Prišlo 21. storočie a frajerom je znovu ten, kto môže pozvať priateľov na posedenie pri krbe, komu rodinný dom vykurujú klasické kachle.
Pre potechu duše i tela
Pospolitý ľud bol chudobný, robil od svitu do mrku, a tak mu veľa voľného času neostávalo. Aj preto klasické „oddychové“ remeslá Slovensko takmer nepoznalo. Toto je svätá pravda, aj keď aj tá má svoje výnimky. Nie všetky slovenské remeslá totiž majú len remeselný, úžitkový charakter.
Zdobenie kraslíc súvisí s chvíľami voľna, sviatkov, so starobylým zvykoslovím, v ktorom vajíčko bolo symbolom plodnosti, lásky a večnosti, ako aj symbolom jari, slnka, tepla, radosti a priateľstva. V tradičnom prostredí sa v minulosti zdobili varené, vyfúknuté, zriedkavo surové vajíčka. Na Slovensku sa využívali viaceré techniky - farbenie, reliéfne voskovanie, batikovanie, vyškrabovanie, oblepovanie rôznymi materiálmi, odrôtovanie a okovávanie. A všetky tieto techniky prežili až do dnešných dní. Aj medovnikárske remeslo má na Slovensku bohatú minulosť. Veď prvý medovnikársky cech vznikol už na začiatku 17. storočia v Bratislave. Remeselná výroba medovníkov si od počiatkov až do konca 19. storočia zakladala na výrobe medovníkov z drevených vyrezávaných foriem. Obľúbené formy boli srdce, koník, husár a bábika, tiež postavy v dobových odevoch.
Pre potechu sluchu
Talianski majstri sa preslávili výrobou huslí, k horkokrvnému Španielovi najlepšie pasuje sombrero na hlave a gitara v ruke a roduverný Slováčisko je bez fujary len akýsi polovičatý. Pritom prapredok tohto írečitého slovenského hudobného nástroja, ktorý aj Európska únia uznáva ako pôvodný produkt Slovákov, vôbec nemá slovenské korene. Fujara je totiž obdobou (následníčkou) gotickej basovej trojdierkovej píšťaly. Pôvodne boli takéto píšťaly v Európe v 12. - 13. storočí veľmi známe a veľmi rozšírené. Gotické trojdierkové píšťalky však boli omnoho menšie než súčasná fujara, preto sa na nich dalo hrať jednou rukou.
