Juraj Kukura odštartoval svoju filmovú kariéru už ako študent stavebnej priemyslovky filmom Tri gaštanové kone. Filmovanie na Orave sa mu páčilo, dostával diéty aj honorár, jazdil na koni a zaľúbil sa do hlavnej predstaviteľky. Raz večer sa zamyslel a povedal si: „Takto by sa dal prežiť život.“ Vyštudoval Vysokú školu múzických umení v Bratislave a stal sa z neho herec.
Hral v Divadle na Korze, na Novej scéne aj v Činohre Slovenského národného divadla, vo filmoch Zběhové a poutníci, Stíny horkého léta, Božská Ema a mnohých ďalších. V Trháku si zaspieval „nech brouka žít.“ Patril k najpopulárnejším československým hercom a stal sa najmladším zaslúžilým umelcom na Slovensku. Bol ním však iba osem mesiacov. Keď v Nemecku nakrúcal v roku 1983 legálne film Via Mala, v ktorom hral po boku Mária Adorfa, nepredĺžili mu víza a tým pádom sa stal emigrantom. Titul mu zobrali, na Slovensko sa vrátiť nemohol, lebo československé úrady ho odsúdili na tri a pol roka väzenia za nedovolené opustenie republiky. Účinkoval v nemeckých divadlách, filmoval asi v päťdesiatich krajinách. V súčasnosti žije na troch miestach – v Hamburgu, Prahe a Bratislave. Hovorí, že doma je tam, kde je jeho manželka. Žijú spolu už tridsať rokov, majú syna Filipa a stále si vykajú.
Už päť rokov je riaditeľom bratislavského Divadla Aréna, v ktorom exceloval v škandalóznej hre Koza alebo Kto je Silvia a získal cenu za najlepší herecký výkon. Pôvodne hlavnú úlohu ponúkol viacerým hercom, ale odmietli ju. Nikto sa totiž nechcel zamilovať do ozajstnej kozy.
Juraj Kukura sa nebojí experimentovať. V divadle Aréna uviedli aj kontroverznú monodrámu Tiso, v ktorej pre zmenu exceloval Marián Labuda a adrenalínovú show Slovak Street Session. Počas nej predvádzali na scéne s u-rampami a rôznymi prekážkami svoje krkolomné skokanské kúsky pouliční umelci.
Juraj Kukura síce tvrdí, že nevie spievať, ale naspieval pesničky svetoznámeho speváka a básnika Leonarda Cohena. Keď ich Cohen počul, poslal Kukurovi ďakovný list s poklonou, že konečne počul svoje pesničky spievať tak, ako si ich celý život predstavoval.
Hoci Juraj Kukura oslávil v tomto roku šesťdesiatku, je stále príťažlivý, šarmantný a páči sa zrelým ženám aj tínedžerkám. V novom českom filme inšpirovanom básňou K. H. Máchu Máj, ho uvidíme dokonca v erotických scénach. Stvárňuje v ňom mlynára Schiffnera, ktorého zavraždí vlastný syn. Dôvodom je – ako inak – žena, ktorá má niečo s otcom a tiež so synom. Juraj Kukura má však niečo spoločné aj s Liptovom. Po Mostoch sme sa ho spýtali.
V Liptovskom Jáne ste mali chalupu, ktorú vám zobrali, keď ste emigrovali. Už vám ju vrátili?
Sú veľmi rozumné tendencie vyriešiť tento problém. Bola to polorozpadnutá pastiereň, ktorú som vlastnými rukami prestaval na chalupu. Našiel som ju, keď sme nakrúcali seriál Straty a nálezy. Znamenala pre mňa veľa, spája sa s mojím synom, ktorý mal vtedy asi štyri-päť rokov. Bol by som veľmi rád, keby som si ju na staré kolená mohol užiť. Roky ju užívali iní. Záleží to ani nie tak na súdoch, ako na veľkorysosti tých, ktorí ju dnes obhospodarujú.
Boli ste sa na ňu aspoň pozrieť?
Čo som masochista?
Kúsok od nej je známa jánska kaďa so stále bublajúcou liečivou vodou. Kúpali ste sa v nej?
Áno.
Keď sme pri vode, počuli sme, že v pražskom byte máte jednu z najkrajších a najväčších kúpelní. Nad vaňou máte vraj zaveseného bývalého prezidenta Gottwalda vracajúceho sa z hradu.
Nie je najväčšia, ale je vyhlásená za veľmi peknú. Gottwaldov obraz tam už nevisí. Visí v mojej pracovni v divadle Aréna, kde mám veľkú zbierku socialistického realizmu.
Visí tam aj Dr. Gustáv Husák? Divadlo Aréna má v repertoári inscenaciu s rovnomenným názvom a vy ste autor námetu. Poznali ste sa s ním osobne?
Nie, nepoznal. Uviedli sme aj monodrámu o slovenskom prezidentovi Tisovi a tiež som ho nepoznal. Ale myslím si, že je dôležité, aby tento národ spracoval svoju minulosť a aby sa nerobila hrubá čiara. Preto sme v Divadle Aréna urobili aj tieto dve inscenácie. Obe majú obrovský úspech a boli sme prekvapení, s akým veľkým záujmom ľudia na tieto predstavenie chodia.
Prejdime od prezidentov k náčelníkovi Apačov. Je pravda, že vás Winnetou alias Pierre Brice naučil piť červené víno?
Nenaučil ma ho piť, naučil ma si ho ceniť a spoznať jeho krásy a tajomstvá. Je pravda, že dovtedy som pil biele. Ale keď som videl, ako pri nakrúcaní v horúčave vypil liter červeného, potom sa vyšvihol na koňa a elegantne odcválal, prešiel som aj ja na červené.
Akú postavu ste hrali vo filme Winnetou?
Zloducha, ako obyčajne.
Naučil vás niečo aj Old Shaterhand?
Ten tam ani nebol.
Hovoria o vás, že ste slovenský George Clooney.
Nehovorte. V mojom veku?
Stretli ste sa s ním niekedy?
Nie.
S akými veľkými hereckými osobnosťami ste hrali?
S najväčšími americkými hviezdami som nehral, ale s európskymi mnohými.
Anglický seriál Traffic, v ktorom hráte, získal cenu Emmy. Ako ste sa k nemu dostali?
Zaujímavo. Bol som na castingu. Točil som predtým do rána a keď som dotočil, išiel som rovno na casting. Tam som asi dvadsať minút pred začiatkom rozhovorov zaspal. Potom ma zobudili, povedal som pár hlúpych viet a išiel som domov. Myslel som si, že z toho nič nebude. A oni mi tú rolu dali. Casting bol v Hamburgu a film sa nakrúcal v Pakistane.
V Divadle Aréna ste v lete zrealizovali už piaty ročník Detskej univerzity. Aj ste v nej prednášali?
Nie. Môžu v nej prednášať len docenti a profesori a ja nemám ani docentúru ani profesúru. Ja iba odovzdávam diplomy a mám privítaciu reč. Ale prednášal na nej môj syn Filip. Má doktorát z univerzity v Berkley, ktorý je na úrovni docentúry. Teraz je v Zürichu a pripravuje sa na profesúru. Mimochodom, Detská univerzita bol nápad mojej manželky.
Čo nové chystáte v Divadle Aréna?
Máme tam významného režiséra zo Švajčiarska Hansa Hollmanna a vynikajúceko rakúskeho scénografa Hansa Hoffera a pripravujeme s nimi India song. Bude to mimoriadna akcia, lebo desiatky rokov tu nebol režisér takéhoto formátu, ak tu vôbec bol.
