Mala to byť obyčajná svadba, no vďaka kolegom sa z nej stala udalosť, na ktorú mladomanželia tak skoro nezabudnú. Liptovskomikulášsky hasič Ľubomír Rysula si povedal áno s Luciou Jehličkovou. Svadba v drevenom artikulárnom kostole vo Svätom Kríži bola pokojná až dovtedy, kým sa o slovo neprihlásili Ľubomírovi kolegovia z hasičskej stanice Okresného riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v Liptovskom Mikuláši. Čerstvému ženáčovi darovali rodinný dom, ktorý po pár minútach zachvátili kúdoly dymu...
Nemohli to nechať len tak
Ľubomír je hasičom štvrtý rok. Medzi kolegami vládnu dobré vzťahy. Veď zmena, v ktorej slúži, je spolu každý tretí deň. Keď sa na hasičskej stanici dozvedeli, že ich dvadsaťštyriročný kolega vstúpi medzi ženáčov, brali to ako výzvu. „Vedeli sme, že to nemôžeme nechať len tak. Chceli sme, aby svadba vyznela netradične, aby Ľubo mohol na ňu dlho spomínať,“ povedal hasič Jiří Škoda. Na hasičskej stanici pár dní pred svadbou začal vznikať rodinný dom. Hlavným stavebným materiálom asi pol metrového obydlia boli kartóny. Interiér bol zariadený skutočne vkusne – papierom.
Hasičom príprava trvala necelé dva dni. Domček, ktorý bol svadobným darom, chlapi nezabudli vymaľovať. Pre istotu naň napísali aj 150 – telefónne číslo, na ktorom sú ľuďom pripravení pomôcť dvadsaťštyri hodín denne. K domčeku na ukážku „pribalili“ aj darček z garáže – hasičskú plošinu, ktorá sa dostane až do tridsaťmetrovej výšky. Ide o zatiaľ posledný prírastok v postupne sa zlepšujúcom vybavení hasičov. Hoci pôvodne sa plošina nemala dostať do vzduchu, napokon si ju otestovali aj mladomanželia. Pre Ľubomíra nič výnimočné, pre Luciu, naopak, nezabudnuteľný zážitok.
Zoznámili sa pri zásahu
Kým sympatickej dvojici zazvonil svadobný zvon, ubehlo dva a pol roka. Vtedy sa chlap z Važca a rodáčka z Mariánskych Lázní, ktorá už dlhšie žije v Bobrovci, dali dokopy. Spoznali sa však úplne kuriózne. Ľubomír mal v ten deň službu, Lucia sa tiež venovala práci na liptovskohrádockej poliklinike. Mužom na linke 150 začal zvoniť telefón. Hlas v ňom oznámil, že nejaký anonym nahlásil bombu v Poliklinike v Liptovskom Hrádku. Hasiči sa vtedy ponáhľali do polikliniky. Ľudí, ktorí v nej boli, museli kvôli možnému nebezpečenstvu evakuovať. Lucia skončila v hasičskom aute, kým sa situácia neupokojila.
„Najprv sme si veľmi jeden druhého nevšímali. Ja som bol priveľmi zaujatý prácou, Lucka čakala, kým sa všetko skončí,“ spomína Ľubomír na chvíle, ktoré mu zmenili život. Slečna v aute neobsedela a začala špekulovať. „Hovorila, že na takomto aute dokáže bez problémov šoférovať. Podotýkam, že išlo o starú tatrovku.“ Vymenili si telefónne čísla a keď zistili, že majú veľa spoločného, začali sa stretávať. Finále prišlo na rad štvrtú augustovú sobotu.
Mladomanželia vo výstroji
Keď Ľubomír prežíval minúty najkrajšieho dňa v živote, mikulášski hasiči sa pohodlne usadili v prekrásnom kostole. Niektorí z nich sa po chvíli začali tajomne usmievať. Veď aj mali prečo. „Keď sa skončí obrad, zavoláme chlapom, ktorí budú pripravení s plošinou. Potom zapália domček, ktorí mladomanželia budú musieť uhasiť,“ spriadali plány. Keď v kostole zaznelo dvakrát najočakávanejšie áno, pre chlapov, ktorí v práci nasadzujú vlastné životy, to bol signál, že je čas odísť z božieho chrámu. Von už bola, podľa plánov, pripravená plošina, z ktorej vykúkal domček. „Tu ho položme, sem dáme ručné hasiace prístroje, aby sa nesťažovali, že sme ich postavili ďaleko. Máme dve novučičké uniformy, v ktorých budú hasiť, aby si nezašpinili svadobné oblečenie,“ uvažovali nahlas.
V tom sa už blížili svadobčania, ktorých privítal horiaci dom. Nezaváhali ani na sekundu a po rýchlom poučení a prezlečení sa do hasičského začali hasiť. Z domu sa valili obrovské kúdoly dymu, profesionálovi s manželkou sa podarilo zachrániť aspoň jeho časť. Všetko sa udialo za veľkého záujmu viac ako stovky svadobčanov, ktorých myšlienka Ľubomírových kolegov a hasenie poriadne pobavilo. Zažili svadbu, na ktorú tak skoro určite nezabudnú nielen oni, ale ani mladí Rysulovci. To ešte ale netušili, že v talóne je ešte jedno, pôvodne neplánované, prekvapenie. Výlet na plošine...
Bozk v tridsaťmetrovej výške
„Nestojte tam len tak, choďte na plošinu,“ zakričal ktosi z davu na mladomanželov. Ľubomír, pre ktorého je plošina jedným z pracovných nástrojov, nezaváhal ani na chvíľu. „Lucka, ideme sa previezť?“ pozrel na manželku, v ktorej očiach sa dali vidieť iskričky strachu. Po chvíli však povedala manželovi druhé áno. „Ale pôjdeme len pár metrov, aby sme neboli veľmi vysoko, dobre zlatko?“ Nevesta v dlhých šatách sa s menšími problémami dostala na plošinu, pre jej milého to bola maličkosť. Po pár metroch sa jej svadobní hostia, ktorí s údivom pozerali na odvážnu nevestu, začali zdať menší. Manželia boli v tridsaťmetrovej výške, kde sa pobozkali. Ako im chutil bozk blízko neba? „Sladko,“ tvrdili jednohlasne.
„Kolegovia ma už dopredu upozornili, že ma len tak nepustia medzi ženáčov. Sme výborná partia, vedel som, že mi niečo vyparátia, no netušil som čo,“ povedal ženáč. Svadba, podľa jeho slov, dopadla nad očakávanie dobre, na čom mali nemalí podiel aj kolegovia. „Postarali sa o to, aby najkrajší deň v mojom živote bol výborný. Veľmi ma teší, že sa okrem mňa s Luckou to, čo pripravili, páčilo aj našim hosťom,“ dodal šťastný hasič.
