K jedným zo spoluzakladateľov jubilujúceho Fotofora patrí aj Anna Barancová, ktorú si kultúrna verejnosť pamätá skôr pod dievčenským priezviskom Košíková. Bývalá metodička vtedajšieho Osvetového domu a Galérie Petra Michala Bohúňa v Liptovskom Mikuláši si zaspomínala na to, ako dnes už štyridsaťročné prestížne fotografické podujatie vznikalo.
„Na prvý ročník sme v štyroch jazykoch oslovili vybraných autorov. Pozvánky sa ako lastovičky rozleteli do celého sveta. Fotografi z Fotosekcie Severoslovenských celulózok a papierní i z Bavlnárskych závodov začali v skromnosti a pokore pracovať,“ povedala A. Barancová. Podľa jej slov, zanietencov neopúšťal elán ani vtedy, keď bolo treba riešiť nemalé poštovné pre zásielky fotografií. „Prispievali všetci, ale tak, aby o tom doma nevedeli.“ Organizátori boli veľmi radi, keď sa do úvodného ročníka prihlásilo 190 autorov z takmer tridsiatich krajín. Vystavených bolo bezmála tristo fotografií. Do Ružomberka prichádzali veľké balíky aj napriek tomu, že poštovné a poistné si fotografi platili sami. Nešlo pri tom o malé zásielky, veď v nich boli čiernobiele a farebné fotografie s rozmermi až päťdesiat krát šesťdesiat centimetrov.
Apropo, farebné fotografie. Vminulosti si ich mohli dovoliť len západné štáty. Navyše, boli na papieri, ktorý sa na Slovensku nedal kúpiť. „V tých časoch to bola pre nás obrovská škola. Odvtedy išla technika dopredu míľovými krokmi,“ zhodnotila A. Barancová. Fotoforum malo do prvého ročníka vytýčené dva ciele. „Predstaviť súčasnú tvorbu významných fotografických osobností z celého sveta a nové trendy vo fotografii. Chceli sme, aby fotografi vlastným výberom udržiavali význam salónu. Každý autor mal poslať štyri obrazy s ľubovolnou tematikou, najmenej jeden z nich mal byť vystavený. Začali sme udeľovať ceny Fotofora, čestné uznania a hlavnú cenu Zlatú ružu.“ Neskôr k nim pribudli ďalšie ocenenia, napríklad aj od Medzinárodnej federácie fotografického umenia.
Organizačný tím pracoval bez nároku na honorár, často na úkor rodiny. Fotoforum prežilo aj rok 1968. A. Barancová mala tlačiarňam odovzdať katalóg. „Najskôr som zostavila obrazovú časť. Okná boli v lete v riaditeľni galérie otvorené dokorán. Po 21. auguste z nich do budovy doliehal hluk z postupujúcich tankov a kolón áut Sovietskej armády. Všade vládlo napätie, bála som sa o ďalší ročník fotosalónu. Aj napriek tomu sa nám katalóg podarilo vytlačiť. Mal čiernu obálku a pôsobil smutne.“ A. Barancová mala tú česť v rokoch 1958-1962 spolupracovať s Martinom Martinčekom. V roku 1969 mal v Galérii Petra Michala Bohúňa prvú rozsiahlu výstavu. Po vernisáži Fotofora privítal M. Martinček účastníkov jeho vernisáže v galérii, kde sa im venoval takmer dve hodiny. „Bol to nezabudnuteľný zážitok a vzácny deň v slovenskej kultúre.“
