Boh potrestal hriešne ľudstvo tak, že zoslal na zem potopu. Zachránil sa iba jediný spravodlivý - Noe so svojou rodinou. Na Boží príkaz postavil veľkú loď – archu – a zobral na ňu po jednom páre zo všetkých zvierat. Po ničivej potope pristála údajne Noemova archa na tureckom vrchu Ararat. Dvaja Liptáci sa ju vybrali hľadať. „Samozrejme, že sme nedúfali, že ju nájdeme, aj keď pred vyše polstoročím tam nejaká expedícia údajne našla kúsok dreva z biblickej archy. Zistili, že vzorky dreva sa časovo zhodujú s obdobím, keď podľa Biblie archu postavili. Ďalšie výpravy však už nič nenašli. Na Ararat sme išli hlavne preto, že máme radi prírodu a hory. Pre turistov a horolezcov sprístupnili Ararat až v roku 2001, keď začali vydávať povolenia na výstup. V okolí boli totiž nepokoje, unášali tam cudzincov. Povolenie sme vybavovali tri mesiace dopredu na tureckom veľvyslanectve v Bratislave,“ povedal Miroslav Babka a Jozef Greguš a porozprávali nám o svojich zážitkoch.
Aká bola cesta?
Dlhá. Z Liptova na Ararat je asi 3700 km. Prešli sme tri štáty – Maďarsko, Srbsko, Bulharsko a keď sme dorazili do najväčšieho mesta Turecka, neboli sme ešte ani v polovici cesty. V Istanbule sme prechádzali po moste cez Bospor, ktorý spája Európu s Áziou. A potom sme sa vydali na východ cez divoký Kurdistan.
Nebolo to nebezpečné?
Kurdistan sa už dlho snaží osamostatniť a odtrhnúť od Turecka. Žije tam asi 15 miliónov Kurdov, sú to hlavne utečenci z Iraku a Iránu. Oficiálna turecká vláda vojensky kontroluje toto územie, videli sme veľa vojakov, tankov a guľometných hniezd. Ale, našťastie, žiadne prestrelky sme nezažili, hoci raz sme streľbu počuli. Hľadali sme večer v jednom horskom priesmyku miesto, kde by sme si postavili stany a prespali. Pred nami išli ďalší členovia expedície. Nejaký domorodec vyšiel pred dom, zaregistroval pohyb, nevedel, čo sa deje a pre istotu začal strieľať.
Ako na vás pôsobili domorodci a krajina?
Po Ankaru je civilizácia, čím ďalej na východ, tým je to horšie. Preto treba byť veľmi opatrný, čo sa týka vstupu Turecka do Európskej únie. V dedinách žijú ako v stredoveku, deti popri ceste pýtajú od turistov bakšiš. Ženy chodia zahalené buď úplne, alebo nosia typické šatky na hlavách, v mestách sa obliekajú modernejšie. Keďže Ararat leží dvadsať kilometrov od iránskych hraníc, stretli sme veľa Iráncov. Boli veľmi príjemní a inteligentní. Takmer všetci vedeli, kde je Slovensko a ako sa volá naše hlavné mesto. Na benzínových pumpách aj vo veľkých hypermarketoch s klimatizáciou majú moslimovia miesta vyhradené na modlenie. Pivo a alkohol v nich však nenájdete, dá sa zohnať iba v niektorých turistických centrách. Majú zvláštnu pepermintovú pálenku ozo, ale tú sme iba oblizli, lebo bola drahá.
Ale pravú tureckú kávu ste si iste dali. Ako chutila?
Budete sa čudovať, ale v Turecku sme pravú tureckú kávu nikde nezohnali. Všade nám ponúkali iba tri v jednom alebo extrémne sladkú kávu. Keďže nesladíme, bolo to pre nás utrpenie. Pravú tureckú kávu sme si dali až v Bratislave.
Čo vás v Turecku ešte prekvapilo alebo zaskočilo?
Že sme tam nikde nevideli vodné fajky, ale bolo tam veľa kaderníctiev. Rozmýšľali sme, prečo, keď ženy majú vlasy väčšinou zahalené šatkami. Žeby sa chceli páčiť doma manželom?
A ešte nás prekvapilo, keď sme vo výške asi 2800 metrov videli v kosodrevine veľké korytnačky.
Navštívili ste aj nejaké kultúrne a historické pamiatky?
Boli sme ubytovaní v meste Dogubayazide, odtiaľ sme vyrážali na túry. Nad mestom je palác Isak Pasa Saray. Je to komplex budov s mešitou, palácom aj háremom. Ležal na známej Hodvábnej ceste a bol strediskom pre celú oblasť východného Turecka. Nachádza sa tam múzeum a pomerne zachovalá architektúra, aj keď časť zničili Rusi počas prvej svetovej vojny. Mešita bola napríklad vykladaná zlatom, bola tam aj zlatá brána, ktorá je teraz v Ermitáži v Petrohrade.
A čo slávne turecké kúpele?
Kúpali sme sa v sírnych prameňoch, ktoré bublú popri ceste, ale dlho sa v nich vydržať nedá. Voda má totiž teplotu asi 43°C. Osviežili sme sa aj v najväčšom tureckom jazere Van, ktoré je väčšie ako Luxembursko. Je slané a pripomína more. Blízko neho, pod horou Supan, vo výške asi 3100 metrov, sme rozložili prvý aklimatizačný tábor. Odtiaľ sme sa presunuli do Dogubayazidu a vyrazili sme na Ararat.
Ako dlho vám trval výstup na vrchol?
V podstate tri dni. Cestou sme vybudovali dva výškové tábory. Na vrchol sme vyrazili o jednej v noci a o šiestej ráno 3. septembra sme stáli na vrchole Araratu vo výške 5165 metrov nad morom. Uzimení, ale šťastní. Spočiatku to nevyzeralo veľmi dobre, fúkal vietor, bolo zamračené a báli sme sa, že nám výstup nevyjde. Ale dobre to dopadlo. Na vrchole ,ako na objednávku, na chvíľu vyšlo slnko a bol nádherný výhľad. Ale dlho sme sa nezdržali, bolo mínus pätnásť.
Pred dvoma rokmi ste boli v Kaukaze na Elbruse. Môžete porovnať Elbrus a Ararat?
Zhodli sme sa na tom, že Ararat je o niečo technicky náročnejší. Od výšky asi 4500 m bol ľadovec.
Je to majestátna päťtisícovka, široko ďaleko najvyšaší kopec a z vrcholu vidno do veaľkej diaľky. Ako na dlani sme mali hlavné mesto Arménska Jerevan. Pod Araratom sme dokonca počúvali legendárne rovnomenné rádio.
•••
Okrem zážitkov si Liptáci z Turecka priniesli domov aj zopár suvenírov. Jozef Greguš desať tureckých šatiek, ktoré už stihol rozdať a Miroslav Babka kameň, ktorý vydoloval spod snehu na vrchole Araratu. Ale niečo tam aj nechali. Okrem cukríkov a mincí, ktoré porozdávali deťom, nechal Jozef Greguš v Turecku slnečné okuliare. „Majú tam veľkú cenu, lebo je tam ostré slnko. Mnohí ich od nás vypytovali, boli až doterní a drzí. Ale ja som ich dal jednému chlapcovi, ktorý si ich vôbec nepýtal. Bol veľmi milý, skromný, obsluhoval nás, tak som mu ich dal na pamiatku. Nechápal, nechcel tomu veriť, že som mu ich dal, dokonca mi ich vracal. Keď konečne pochopil, že sú jeho, bol taký šťastný, že ich bežal každému ukazovať.“
