Rok 1907 bol pre Černovčanov tažkým rokom. Robotníci z fabrík, pltníci a drobní roľníci so svojimi ženami z vlastnej obetavosti a za pomoci peňažných zbierok si stavali na vŕšku pri dedine kostol, aby nemuseli chodiť štyri kilometre do Ružomberka. Základný kameň bol posvätený 20. apríla 1906 a v jeseni 1907 stavba čakala na posviacku. Ale Černovčania mali podmienku, aby sa vysviacky zúčastnil černovský rodák Andrej Hlinka. Ten pre účasť na poslaneckých voľbách v roku 1905 v prospech slovenského kandidáta Dr. Vavra Šrobára bol biskupom Alexandrom Párvym ako ružomberský farár suspendovaný. Okrem toho ho čakalo aj dvojročné väzenie pre poburovanie. Párvy žiadosť Černovčanov odmietol. Lenže ľud stál na svojom a dobrými slovami, ale aj hrozbami žiadal splniť svoju požiadavku. V opačnom prípade žiadali Černovčania odložiť posviacku chrámu. Cirkevná vrchnosť i pod tlakom štátnej moci nebola ochotná ustupovať pred obyčajnými dedinčanmi a k tomu ešte aj Slovákmi. Biskup Párvy odmietol ísť na posviacku a delegoval kanonika A. Kurimského. Tento bývalý ružomberský farár dobre poznal Černovú i rozhodné černovské ženy. Keď spoznal napätú situáciu a dostal i výhražné listy, spätkoval. Zodpovednosť padla na farára - dekana Martina Pazúrika s ružomberským administrátorom fary Jozefom Fischerom. Posviacku určili na 27. októbra. Černová sa vzoprela. Na úrade v Spišskej Kapitule bol hlavným slúžnym Pavel Andaházy. Už v sobotu 26. októbra vyslal do Černovej žandárov robiť poriadky a zavrieť poburovateľky. To sa však nestalo, lebo v uliciach bol pokoj. V nedeľu 27. októbra 1907 bola Černová od včasrána na nohách. Keď hlavný slúžny Andaházy dostal telefonát o situácii v Černovej s výzvou poslať ďalších žandárov, oznámil kňazom na fare, že je zle. Po dohovore s dekanom Pazúrikom a Fischeom zodpovednosť za poriadok dal na slúžneho Zoltána Pereszlényiho. Nariadil mu, aby s ďalšími šiestimi žandármi išiel s kňazmi do Černovej.
Andaházy rázne nariadil Pereszlényimu, aby, len čo zbadá v Černovej najmenší odpor, hneď odvolal všetkých žandárov a vrátil sa s nimi do Ružomberka. Zatiaľ v Černovej pätnásť žandárov s nabitými zbraňami a nasadenými bodákmi bolo od soboty v pohotovosti.
Pred 10. hodinou zabočili do Černovej dva koče. V prvom sedel slúžny Pereszlenyi, v druhom dekan Pazúrik, administrátor Fischer, pomocný organista Jozef Chládek ml. a kostolník. Pred vchodom do dediny, pri škole (teraz kultúrny dom), zástup ľudí zahatal kočom cestu. Keď kone pred zástupom zastali, žandári ostrými bajonetmi na puškách tlačili ľud do dediny. Lenže ľudia obehli domy a humná a postupujúce koče zovreli aj zozadu. Ľudia kričali: „Načo ste prišli? Nevolali sme vás. Nechceme posviacku!“
Keď sa kone vzpierali pred zástupom a odopreli postupovať, hajdúch bičom ťal kone i ľudí naokolo. Slúžny Pereszlenyi celkom stratil súdnosť, vstal na koči, šermoval nad hlavou palicou a kričal: „Csak elore!“ (len napred) Bičom šlahané kone sa vzpínali pred ľudom a bola obava, že skočia do nich a niekoho zadlávia. Vtedy Jozef Demko chytil oje a Ondrej Sliačan kone za uzdu. Hajdúch sa vrhol na Demku a udrel ho. Po opätovnom pokriku slúžneho „Csak elore!“ a za strašnej trmy-vrmy preletelo ponad koče i niekoľko kameňov od chlapcov spoza humien. Vtedy násilný veliteľ žandárov vydal osudný rozkaz: „Loni!“(strieľať).
Po prvej salve zo žandárskych manlicheriek hrmeli ďalšie výstrely a prvé obete sa s výkrikom váľali v kaluži vlastnej krvi. Zástup zúpnel. Každý sa rozbehol, kade mohol, aby sa zachránil. Jozef Demko už nevládal utekať. Na slová žandára: „Pakuj sa preč!“ sa sotva stačil ohradiť: „Veď nikomu nič nerobím, ak chceš, strieľaj,“ a obrátil sa na odchod. Žandár mu strelil do chrbta a umierajúceho ho ešte kopal. Padli ďalšie výstrely, spolu 24. Vo veľkom zmätku utekajúcich ľudí, stonajúcich, umierajúcich a ranených sa koče obrátili a uháňali do Ružomberka. Na mieste zostalo ležať deväť mŕtvych, ďalší štyria v bolestiach vydýchli na druhý deň, dvaja po viactýždňovom utrpení.
Spolu 15 černovských martýrov skropilo svojou nevinnou krvou slovenskú zem v Černovej. Dvanásť ťažko ranených sa ešte dlhý čas zmietalo v bolestiach a utrpení, štyridsať ľudí bolo ranených ľahšie. Neoprávnene bolo odsúdených 30 mužov a 25 žien. Najmladšia mala 16 rokov.
Naraz sa zosypala rafinovane budovaná, propagandou vychválená stavba o príkladnej slobode v Uhorsku. Zrútila sa ako domček z karát. V celej nahote sa pred zrakmi celého sveta ukázal uhorský liberalizmus, takzvaná slobodomyseľná politika maďarskej buržoázie a jej grófskej vlády. Taká bola pravá tvár protiľudového a protislovanského režimu maďarskej vládnúcej triedy.
