Bol to deň ako každý iný. Ráno ma budil vrieskajúci telefón...“Vstávej, přijdeš neskoro do práce!!“, na ktorého výzvu som ani nereagovala. Po chvíli rozmýšľania som sa vyšuchtala z postele a zamierila, ako inak, do kúpeľne. Pri pohľade do zrkadla som si priala uloviť dnes zlatú rybku, aby som si od nej mohla zaželať aspoň kúsok krásy. O pár minút som urobila zo seba človeka, ktorý mohol opustiť byt a vybrala som sa do práce. Deň sa neuveriteľne vliekol a ja som túžila pobaliť ruksak a a zamieriť na moju rodnú Oravu. Pracovná doba sa chýlila ku koncu a ja som ešte vtedy ani netušila, že tento deň bude pre mňa veľmi dlhý. Veselo a zároveň unavene kráčam na autobusovú stanicu, prekračujem kaluže a myslím len na to, aby som už bola doma. Zasadnem si za stôl a mamka predo mňa postaví plný tanier teplého jedla, ktorý bude pre mňa znamenať obed, olovrant aj večeru, teda 3 v jednom. Sedím na stanici a po chvíli začínam nervóznieť. „Už tu ten autobus dávno mal byť“, myslím si v duchu a spievam si vtieravé slová piesne: „Nechodííí..stále nechodí, čo je s ním....“Dočkala som sa. O 50 minút. Šance, že chytím spoj v Ružomberku, sa krátia. V duchu hreším a hľadám vinníka. Nastúpim do autobusu a na predných sedačkách sedeli 4 mníšky. Na krku im svietia veľké kríže. „ Ach,“ pomyslím si, „keby si tu nebol ty, asi nadávam ďalej. Ale urob aspoň malý zázrak, nech ten autobus ide trošku rýchlejšie, nech stihnem ten spoj, nech.“ Zázrak sa nekonal. Po príchode do Ružomberka som videla už len zadok autobusu a dve svietiace červené svetlá. Ďalší mi ide o dve hodiny. Bola som zúfalá, čo bývam veľmi málo, slzy na krajíčku. Volám mame: „Mami, môže oco po mňa prísť o deviatej do susednej dediny? Nemám už prípoj a...“ „No vieš, ocko je na schôdzi.“ Bolo mi to jasné. Zasa sa budú tváriť, že schôdzujú a popritom si dokazovať, že sú nejakí chlapi. Počiatočné mdloby z toho, že musím ísť pešo, ma hnali ešte do väčšieho zúfalstva. V rýchlosti nabehnem do obchodu a tmolím sa pomedzi regály. Vyberám niečo na dlhú cestu, aby som neumrela od hladu a nenašli ma až na jar, keď zmizne sneh. Predstavovala som si, ako sa trepem s tým ruksakom plným špinavých vecí cez pusté polia ako Maruška na jahody. Ibaže ona nemala ruksak a ľahšie by sa jej bežalo, keby ju naháňal hladný vlk. Pred pol desiatou večer som vystúpila z autobusu v susednej dedine a zúfalo som sa vydala do tmy. Ešte som dúfala, že hádam niekto pôjde a možno ma vezme alebo niekto niekoho bude čakať. Nečakal, nič sa nekonalo. Tma tmúca sa rozprestierala predo mnou a v diaľke brechali psy. Ruksak na pleciach, keby som mala utekať, nemám šancu. Po pár metroch začínam mať vtieravé myšlienky. Rozmýšľam, koľko väzňov a nebezpečných vrahov ušlo a nechytili ich, ako sa brániť pri napadnutí upírom, čo robiť, keď ma začne naháňať besná líška či hladný vlk. Odriekam si pesničku z rozprávky o zlatej priadke: „Aj v noci noc aj vo dne noc, príďže mi voľakto na pomoc.“ No žiadny ženeniachtivý Martinko Klingáč sa nezjavil a ja som kráčala rýchlym krokom v tme. „Mysli pozitívne,“ hovorím si, „zmrzlina, mamina fazuľová polievka, Taliansko, slnko, melóny... a zasa zatáraný upír a mozgojed. Reagujem na každé šuchnutie listov, všetky autá idú opačným smerom, nikto nie mojím. Chcem niekomu zavolať, no nemám odvahu o desiatej večer v piatok niekoho otravovať. Ani si vlastne neuvedomujem, že už mám veľký kus cesty za sebou. A predo mnou sa začína zjavovať dedina. Moja dedina...moja rodná...chcela by som kričať. Pripomína mi to, keď sa v minulosti chlapi vracali z Ameriky a po niekoľkých rokoch sa hádzali na rodnú hrudu. Bola som rada, že som o chvíľu doma, no zároveň nahnevaná na systém našej dopravy. Určite to robí niekto, kto sa autobusom nikdy neviezol. Pred bránou ma víta náš pes a ustráchaná mama. „Konečne doma!“ Zhltla som všetko, čo som našla, určite toho bolo viac ako 3 v jednom, ale zaslúžila som si. Okrem jedla aj bobríka odvahy a vytrvalosti. Ležím v posteli a začína mi byť všetko smiešne. Pripadám si ako babička, ktorá žila za siedmimi horami, siedmimi dolami, siedmimi dolinami, siedmimi priepasťami, siedmimi krátermi a siedmimi moriami. Vyšla ráno pred dom a hovorí si: „Ej bisťu, ale ďaleko bývam!“
Autor: DIANA
