Každý rok v jeseni sa vyberiem na svoj „rituálny“ výstup na Kriváň. Pekné počasie, trošku veterné, dávalo predpoklad na dobrú viditeľnosť z Kriváňa na okolité štíty. Z Troch studničiek trvá cesta na Kriváň tri hodiny. Okolo jedenástej som vyrazil na túru. Nasadil som „vražedné“ tempo a dobiehal turistov idúcich predo mnou. Asi hodinu pod vrcholom Kriváňa som prišiel k dvom poľským turistkám, ktoré oddychovali. Zarazilo ma, ked som pozrel na ich obuv. Letné sandálky na bosých nohách. Upozornil som ich, že tento typ obuvi nie je vhodný na výstup vo vysokohorskom teréne. Iba sa pousmiali a povedali, že turistickú obuv majú v aute. Na vrchol Kriváňa prišli asi dvadsaťpäť minút po mne. Teplota vzduchu okolo troch stupňov, severný vietor prenikal do kostí a poľské turistky naboso. Nedalo mi a dal som sa s nimi do reči. Ženy v seniorskom veku sa iba milo usmiali a jedna mi ponúkla horúci čaj so slovami: „Chlapče, ja som prešla Himaláje a chystám sa na Elbrus.“ Boli to skialpinistky, bežkyne na lyžiach a horolezkyne. Výstup na Kriváň bol pre ne, akoby si odskočili k susede na kávičku. V sandálkach. Na prvý pohľad ako totálne turistky – amatérky, na druhý tvrdé profesionálky. Na rozlúčku sme si pripili „štamprlíkom“ bylinkového alkoholu z ich zásob a rozlúčili sme sa. Náš rozhovor trval len pár minút, ale zanechal vo mne obrovský dojem. Boli to športovkyne telom i dušou. Odteraz nebudem posudzovať ľudí podľa toho, čo majú obuté, ale čo je v nich. Zaželal som im veľa šťastných a úspešných „sandálkových“ výstupov.
