„Servus, fešanda moja,“ vítala jednu malú slečnu za druhou umelecká vedúca detského folklórneho súboru (DFS) Ďumbier Ľudmila Štrkolcová. Tridsať štvor- až šesťročných dievčat i chlapcov nastupovalo do „prípravky“ súboru a tetu Ľudmilu už poznali. Od začiatku októbra totiž navštevujú DFS v nových priestoroch, kam sa presťahoval spolu s Centrom voľného času v Liptovskom Mikuláši. Sídlia v Základnej škole na Nábreží A. Stodolu.
Ako dlho „žijete“ s detským folklórnym súborom Ďumbier?
Na budúci rok to bude už štyridsať rokov. Začínali sme spolu v Základnej škole na Ulici Československej brigády v Liptovskom Mikuláši v roku 1968. Prišla som učiť do školy slovenský a ruský jazyk a v tom istom čase vznikol aj Ďumbier. Ľudové tance som tancovala ako novozačínajúca učiteľka už aj v Trenčíne. Keď som sa vydala do Závažnej Poruby, som rodáčka z tejto dediny, aj v Liptove som, prirodzene, zakotvila v súbore. Začiatky boli milé, aj keď problémy nemali konca – kraja. Tancovali sme raz v triede, inokedy na chodbe alebo v telocvični. Ale naši odchovanci neskôr tancovali v Sľuku i v Lúčnici, napríklad Jarko Kupčo či Julko Gabul.
Ostali vám niektoré nacvičené tance viac v pamäti?
Určite. Napríklad z celoslovenskej prehliadky v Prešove, kde sme získali prvenstvo s tancom O kuričke a kohútikovi. Deti tento tanec milovali. Niektoré tance sme tancovali len tri, štyri roky, ale O kuričke a kohútikovi bol veľmi dlho v repertoári. Dokonca ho plánujeme obnoviť aj teraz k štyridsiatemu výročiu založenia súboru.
Stalo sa, že vás deti zo súboru poriadne prekvapili?
Vlani na moju sedemdesiatku mi pripravili vystúpenie v Dome armády v Liptovskom Mikuláši, kde prišlo asi tristo ľudí. Medzi nimi aj stará partia z Bratislavy. Dlho ma držali v šachu. Netušila som, čo pripravujeme. Tvrdili, že to bude vystúpenie na oslavu armádneho domu. Bolo to milé prekvapenie, ale niekoľko mesiacov po oslave som dostala mozgovú príhodu a dodnes chodím o paličke.
Čo pre vás znamená práca v súbore?
Relax. Cítim sa užitočná, aj keď dnes už nenacvičujem. Viac koordinujem, zostavujem program a pripravujem nové čísla, poradím. Teší ma, keď sú deti úspešné. Napríklad v lete sme mali veľmi pekné a úspešné akcie. V Považskej Bystrici sme s viacerými súbormi „otvorili letu bránu“, pod Likavským hradom si deti získali srdcia divákov stvárnením detských hier pod názvom Varila Hanička kašičku... Často vystupujeme aj v Múzeu liptovskej dediny v Pribyline a celkom výnimočné a slávnostné bolo naše vystúpenie na krste prírodného amfiteátra vo Východnej na folklórnom festivale tohto roku.
Koľko členov má detský folklórny súbor?
Okolo stovky, počet kolíše, pretože máme deti od štyroch rokov do pätnásť a najmä v prípravnom ročníku je medzi deťmi pohyb.
Zúčastňujú sa deti na dlhodobejších sústredeniach?
Áno. Tohtoročné letné sústredenie bolo asi už dvanáste. Uskutočnilo sa v rekreačnom areáli Vojenského skúšobného a technického ústavu Záhorie pri Senici. Finančne ho podporilo Ministerstvo kultúry SR a Mestský úrad v Liptovskom Mikuláši. Deti boli v detskom tábore pod názvom Malý princ a dva týždne sa stretávali s muzikálovým hercom Jankom Slezákom, ktorý nahradil v muzikáli Na skle maľované Michala Dočolomanského. Tancoval s deťmi, spieval a vôbec nebol na ne prísny. Detičky sem, detičky tam. Bol úžasný. Deti si získal bezprostrednosťou. Obdivovali ho. Najmä keď im ukázal, ako vie zo stoja vyskočiť. Fíha, vyvalíš povalu – zhíkli deti, taký mal silný odraz od zeme. A on im na to: Chalani, to treba len chcieť. Často im spieval pasáže Na skle maľované alebo Neberte nám princeznú. Janko hrá v oboch muzikáloch. Po nácviku deti vystupovali pre obyvateľov Záhoria.
Do nášho rozhovoru často vstupovali mamičky s deťmi a Ľudmila Štrkolcová im venovala plnú pozornosť. Povedala síce, že sú to nové deti a ona ich len spoznáva, no každé oslovovala po mene. Po pár slovách sa deti rozbehli do tanečnej sály, kde na ne čakali učiteľky tanca Jana Krakovská, Marika Bebková a Iveta Galicová.
Autor: DAGMARA