Liskovskú jaskyňu obývali ľudia už v dobe kamennej. Polyhistor Matej Bel ju spomína v svojom historicko-zemepisnom diele o Uhorsku v roku 1736. Ružomberský starosta Karol Krczmery v nej v roku 1871 našiel väčšie množstvo kostí a kamenných nástrojov. O tri roky neskôr liptovský podžupan Bela Majláth objavil, okrem rôznych kostí, aj mamutí zub a časť pozoruhodnej ľudskej lebky pripomínajúcej neandertálsku. Odovzdal ju do múzea v Budapešti. Keď ju neskôr československé úrady viackrát žiadali späť, aby ju mohli preskúmať, dostali zápornú odpoveď. Po roku 1956 z Budapešti oznámili, že liskovská lebka pravdepodobne zhorela pri požiari. A tak sa zrejme už nikdy nedozvieme jej tajomstvo.
Žili v nej ľudožrúti?
Po Majláthovom objave poverila Uhorsko-kráľovská geologická spoločnosť skúmaním Liskovskej jaskyne geológa Lajosa Lóczyho. Uskutočnil v nej prvý speleoarcheologický prieskum v bývalom Uhorsku a vytvoril prvý známy plán jaskyne v dĺžke asi 700 metrov. Keďže mamut by sa, podľa neho, do jaskyne úzkym vchodom nedostal, tvrdil, že jeho zuby do nej priniesol človek neskôr. Podľa neho bola jaskyňa obývaná v mladšej dobe kamennej, teda v neolite, približne 5000 až 3000 rokov pred Kristom. Lóczy našiel v Liskovskej jaskyni okrem kamenných nástrojov aj kosti z takmer päťdesiatich ľudí. Mnohé boli obhorené. V jednej boli ostré zárezy, v lebke jazva po sečnej rane a v ďalšej zaseknutý hrot strely. Polámané a rozštiepené ľudské kosti viedli k domnienke, že v jaskyni žili kedysi ľudožrúti. Kosti rozštiepali údajne kvôli špiku, ktorý bol pre nich lahôdkou. Iní odborníci sa prikláňajú k názoru, že jaskyňa bola skôr kultovým miestom, kde nešťastníkov obetovávali. V Liskovskej jaskyni sa ľudia schovávali a hľadali v nej útočisko v období kmeňových nepokojov a dobývania hradísk v okolí Mnícha. V roku 1945 našli vojaci pri kopaní zákopov pred jaskyňou úlomky keramiky púchovského typu čo svedčí o tom, že v praveku tu sídlil ľud púchovskej kultúry. Neporušené pohrebisko s kosťami trinástich ľudí odhalil v jaskyni v roku 1997 V. Struhár. Pod ním boli stopy po ohnisku a v ňom medený hrot a náušnica z obdobia eneolitu.
Z kvapľov popolníky
Liskovská jaskyňa je svojou doteraz preskúmanou dĺžkou - približne 4200 metrov – jedenástou najdlhšou na Slovensku. V roku 1996 ju vyhlásili za Národnú prírodnú pamiatku. Dlhé roky do nej chodili nielen jaskyniari, ktorí ju skúmali, zameriavali a zveľaďovali, ale aj iní návštevníci. Niektorí zo zvedavosti, iní za dobrodružstvom alebo hľadať poklady. Keď ho nenašli, odlomili si na pamiatku aspoň kvapeľ. „Po vojne nebolo roboty, tak ľudia chodili do jaskyne vylamovať kvaple a robili z nich sintrové popolníky, ktoré boli v tom čase veľmi žiadaným tovarom. Bohužiaľ, zničili aj archeologické vykopávky. Najmä v poslednom období pred uzavretím jaskyne ju ľudia systematicky neodborne prekopávali. Všetko, čo tam bolo, je viacmenej vyrabované a vykradnuté ako egyptské pyramídy. Niečo sa zachovalo a je v múzeu,“ povedal Pavol Jurečka z Oblastnej speleologickej skupiny (OSS) Ružomberok. Stretli sme ho pred jaskyňou spolu s bratom Miroslavom, ktorý je predsedom ružomberskej OSS. Jej členovia už viac ako desať rokov v Liskovskej jaskyni pracujú, zameriavajú ju, objavujú a sprístupňujú nové priestory. Starajú sa o jej vchody a celkovú ochranu. Vyviezli odtiaľ veľkú traktorovú vlečku smetí.
„Jaskyňa má viacero vchodov. Už v polovici šesťdesiatych rokov dali do hlavného a neskôr aj do horného vchodu mreže, aby tam ľudia nechodili. Ale mreže vypáčili. Od roku 1995 do roku 1999 bola jaskyňa prakticky otvorená a ľudia si tam robili, čo chceli.
Na hornom vchode urobili riadny nový uzáver, bočné vchody tiež uzavreli a od roku 2000 je jaskyňa úplne uzavretá. Môže do nej ísť len ten, kto má povolenie,“ vysvetlil Pavol Jurečka.
Konflikt záujmov
Vedeli sme, že bratia Jurečkovci chceli Liskovskú jaskyňu sprístupniť už v roku 2000 vodcovskou službou. Preto sme sa ich spýtali, prečo sa tak doteraz nestalo. „Na to, aby sme mohli jaskyňu sprístupniť, sme potrebovali súhlas Správy slovenských jaskýň (SSJ). Najskôr nám povedali, aby sme počkali, že sa bude meniť zákon. A keď sa zmenil, súhlas nám aj tak nedali. Všetky jaskyne na Slovensku sú od roku 2003 štátne a spravuje ich Správa slovenských jaskýň. Ona jediná rozhoduje o jaskyniach a správa sa ako monopol,“ povedal Pavol Jurečka a jeho brat Miroslav dodal: „Problém je v tom, že SSJ je v konflikte záujmov. Je ochrancom jaskýň a zároveň ich prevádzkovateľom. Teda ako prevádzkovateľ rozhoduje aj o svojej konkurencii. Inde vo svete to tak nie je. V mnohých európskych krajinách je to tak, že každý speleologický klub má svoju sprístupnenú jaskyňu, stará sa o ňu a z toho žije. Na Slovensku je sprístupnených dvanásť jaskýň, ktoré prevádzkuje SSJ. Iba tri jaskyne prevádzkujú jaskyniari vodcovskou službou – Krásnohorskú, Jaskyňu mŕtvych netopierov a Zlatú dieru. Liskovská by mohla byť štvrtá. My sme nechceli jaskyňu pre seba, ale pre Oblastnú speleologickú skupinu Ružomberok.“
V roku 2001 Jurečkovci v Liskovskej jaskyni objavili 500 m nových chodieb. S Petrom Sliačanom spracovali aj podrobnú mapu jaskyne. V súčasnosti je zameraných približne 4200 m na pôdoryse 156 x 108 m.
Zablúdil a ošedivel
Keďže na povolenie ísť sa pozrieť do Liskovskej jaskyne a odpovede na otázky, ktoré sme adresovali riaditeľovi Správy slovenských jaskýň sme čakali márne, požiadali sme bratov Jurečkovcov aspoň o imaginárnu vodcovskú službu. Dozvedeli sme sa aj niečo z histórie. „V roku 1938 traja občania z Liskovej Marcel Gulej, Emil Piecka a Emil Camber zistili, že na kopci sa parí zo zeme. Začali práce a asi tri dni pred Vianocami sa prekopali horným vchodom do jaskyne. Emil Camber sa prepadol rovno medzi tri ľudské kostry. Objavili celé horné poschodie Liskovskej jaskyne, Hornú snemovňu a Guánový dóm. Postupne sa prebíjali cez balvany, až prišlo Povstanie. Emil Camber sa v jaskyni cez Povstanie schovával. Robil spojku partizánom a niekto ho udal. Nemci sa ho vybrali do jaskyne hľadať. Gulej s Pieckom im mali robiť sprievodcov, lebo jaskyňu dobre poznali. Ale oni naschvál vodili Nemcov plazivkami po blate a Cambera neprezradili. V jaskyni sa našlo veľa zbraní, nábojov, granátov aj delostrelecká mína. Asi pred dvoma rokmi sme objavili 150 nábojov zabalených v papieroch,“ povedal Pavol Jurečka a porozprával nám aj príbeh o zablúdenom turistovi. „V jaskyni je občas, keď prší, jazierko. Ale vody v ňom býva málo, asi po kolená. Ľudia hovorili, že za prvej republiky spadol doňho jeden človek. Plameň zhasol, zápalky boli mokré, začal panikáriť. Celú noc blúdil po jaskyni. Nad ránom ho našli pastieri celého doudieraného a skrehnutého. Budili ho vraj slovami: ,Vstávajte, dedko, lebo mal šedivé vlasy. Ale nebol to dedko, ale asi dvadsaťročný študent, ktorý cez noc v jaskyni od strachu ošedivel.´“
Organ v Hornej snemovni
Aj keď zlodeji a vandali v Liskovskej jaskyni napáchali značné škody, je v nej stále čo obdivovať. „Za pozornosť určite stojí Guánový dom. Guáno je trus netopierov a najdrahšie hnojivo na svete. Volajú ho aj čilský liadok. Za tisícky rokov sa ho v Guánovom dóme nahromadila takmer dvojmetrová vrstva. Dóm je dlhý 55 m a vysoký 35 m, asi ako 12- poschodový panelák. Odtiaľ je to hore na povrch ešte 63 metrov. V Hornej snemovni je napríklad organ a dá sa na ňom aj hrať. Samozrejme, nie taký, ako v kostole, namiesto píšťal sú kvaple. Dobre sa v nej dýcha aj spí, je tam perfektný vzduch. Jeden kamenný útvar pripomína rakvu, preto ho nazvali Hlinkova rakva. Kedysi nad ňou boli veľké kvaple, ale ľudia ich poodbíjali. V horných poschodiach je kvapľový útvar, ktorý sa volá Oštiepky. Tam kvaple nepolámali, lebo je tam ťažší prístup. Na stenách sú nápisy a podpisy návštevníkov jaskyne zaliate niekoľkomilimetrovou vrstvou usadenín,“ prezradili bratia Jurečkovci.
Fotografie z jaskyne vzbudzovali obdiv aj rešpekt. Zablatení jaskyniari sa na nich predierali cez úzke štrbiny takzvanými plazivkami, lozili po klzkých skalách, rebríkoch, viseli na lanách nad priepasťami. Je to nielen fyzicky náročné, ale aj nebezpečné. Nesprávny pohyb sa môže stať osudným. Jurečkovci sa však nehrajú na hrdinov a zbytočne neriskujú.
V jaskyni je aj minikaplnka so soškou Panny Márie. Ukazuje cestu tým, ktorí v nej zablúdia. Plánujú ju však vymeniť za sošku svätého Benedikta, patróna jaskyniarov. Škoda, že nie je v jeho kompetencii dať Jurečkovcom povolenie na sprístupnenie Liskovskej jaskyne. Mnohí by ju určite radi navštívili...
