„Daniel Lofaj je veľká osobnosť hybského športu. Bez neho si už futbal nevieme ani predstaviť,“ povedal starosta Hýb Martin Piovarči. Už takmer päťdesiat rokov sa ujo Dano, tak ho v Hybiach volajú, venuje rozvoju športu v obci. Dobrovoľne, obetavo a zadarmo vykonáva množstvo funkcií v telovýchove. Nie pre zisk, ani pre slávu. Záleží mu na tom, aby sa dedina hýbala, preto všetok svoj voľný čas obetoval športu a športovcom. V týchto dňoch oslávil sedemdesiatku. Zašli sme za ním a trochu ho vyspovedali.
Ako je to vlastne so športom v Hybiach a vašimi funkciami?
Telovýchovná jednota v Hybiach bola založená v roku 1924. Najskôr bol Sokol, potom Družstevník a od roku 1968 je TJ Tatran Hybe. Kedysi mala päť oddielov – futbalový, lyžiarsky, turistický, stolnotenisový a základnej telesnej výchovy. Teraz má už len tri – futbalový, lyžiarsky a stolnotenisový. Som členom centrálneho výboru a hospodárom TJ. Robím pre všetky tri oddiely financmajstra. Zo začiatku som robil v okresnej komisii mládeže, v hospodárskej komisii, revíznej komisii a teraz robím v odvolávacej komisii na Oblastnom futbalovom zväze.
Ľudia berú rôzne funkcie často preto, aby na tom niečo zarobili. Vy to však robíte nezištne. Prečo?
Pretože chcem, aby to v dedine išlo, aby sa dačo krútilo. Veľa ľudí je takých, že keď prídu do funkcie a niečo sa nedarí, odídu preč a viac sa nerobí. A mňa to hrozne štvalo, že ľudia odchádzajú a nepomôžu, keď je najhoršie. Vtedy treba hlavne pomôcť, keď je zle. Preto to robím už skoro päťdesiat rokov a snažím sa, aby šport v obci nezanikol. Lebo niečo zanikne raz-dva, ale obnoví sa veľmi ťažko.
Venujete sa hlavne futbalistom. Hrávali ste futbal aj súťažne?
Nie, iba pre zábavu ako chlapec. Keď som sa vrátil v 59. roku z vojny, stal som sa vedúcim dorasteneckého futbalového družstva. Chodil som s futbalistami na zápasy aj s lyžiarmi na preteky. Ale ja som nepretekal. Boli to mladí chlapci a nemohli ísť bez dozoru. Tak som na nich dával pozor, viedol ich a vybavoval, čo bolo treba. Na futbalové zápasy sme chodievali väčšinou vlakom. Do Kráľovej Lehoty sme išli pešo, odtiaľ vlakom niekedy až na Oravu a Turiec. Pred polnocou sme prišli do Kráľovej Lehoty a do Hýb sme išli pešo so spevom. Život bol vtedy veselý. Neskôr sme chodievali na nákladnom aute, navrch sme dali plachtu. Volali sme ho Erena. S futbalistami chodím stále, s dorastencami aj dospelými. Ale teraz chodíme na osobných autách. Zháňame, ako sa dá, aby nás to vyšlo čo najmenej, pretože autobus do Ružomberka teraz stojí 3800 korún.
Keďže ste boli asi na všetkých futbalových zápasoch hybských futbalistov, prezraďte, kedy hrali najlepšie a kedy najhoršie?
Najviac gólov sme dostali v Diviakoch v 68. roku. Prehrali sme 11:1. Vymenili sme vtedy troch brankárov a ani to nestačilo. Najlepší futbal sme hrali, keď sme boli v 1. triede. Bola to vtedy skoro ako krajská liga, hrali sme aj na Orave a v Turci. V tabuľke sa vtedy Hybe pohybovali na popredných miestach. Teraz hráme poslednú, tretiu triedu. Snažíme sa postúpiť do druhej, ale vždy prídu nejaké problémy. Nedávno nám do Kráľovej Lehoty odišlo sedem chlapcov, musíme začínať vlastne odznova.
Mohli by ste porovnať šport kedysi a dnes?
Pred 40 rokmi sa ťažko dostával dopredu, ale bola veľká chuť a ako-tak to išlo. Postupne šport začal upadať, pretože každý by chcel nejaký zisk. Zadarmo už nechce robiť nik. V terajšom športe sú na prvom mieste financie.
Na futbaloch sa občas strhne bitka. Neušla sa niekedy aj vám?
Na futbale som nikdy nedostal. Iba raz v Bobrovci chceli zbiť rozhodcu. Ja som sa ho zastal, tak mi zhodili z hlavy klobúk. Kamarát ho chcel zdvihnúť zo zeme a jeho zmlátili.
Športovým aktivitám a funkciám sa venujete vo voľnom čase. Aké ste mali povolanie?
Vyštudoval som strojnícku priemyslovku v Ružomberku. Potom som dostal umiestnenku do Plzne, kde som pracoval rok a pol. Išiel som na vojnu a keď som sa vrátil, začal som robiť v Tesle v Liptovskom Hrádku. Bol som tam štyridsať rokov až do dôchodku, robil som kontrolóra a hlavného majstra.
Ako hospodár a financmajster v telovýchove ste robili s peniazmi. Nemali ste niekedy manko? Nechýbali vám v kase peniaze?
V živote ani koruna. Ale peniaze mi ukradli z domu asi pred štyrmi rokmi. Približne 96-tisíc. Z toho dvadsaťtisíc patrilo TJ, asi 22-tisíc bolo cirkevných a ostatné moje. Pomaly splácam z dôchodku po tisícke.
Ako sa so stalo?
V kostole mi dali na polnočnú peniaze na kostol, išiel som ich odložiť a zistil som, že korún tam niet... V cirkvi som bol tiež pokladník, ale nedávno prišiel nový farár, tak som mu to odovzdal. Som už len v hospodárskej rade. Bol som pokladníkom aj na urbariáte, teraz chodím už len vypomáhať, keď treba a mám už funkciu iba v TJ.
Asi pred dvoma rokmi našiel Peter Erhardt pri kostole poklad a prišiel s ním za vami. Čo sa s ním stalo?
Bolo to asi dvesto dukátov, počítali sme ich. Začali sme ich umývať, ťažko to išlo dolu. Zbadali sme, že je to striebro. Odovzdali sme ich archeologickému ústavu a Erhardtovi sľúbili nálezné 30 tisíc. Chcel ich venovať na opravu kostola, ale doteraz nedostal nič.
Môžeme sa spýtať, prečo ste sa neoženili?
Mohol som sa oženiť už v Plzni. Keď som prišiel domov, stále som robil okolo mladých. Nebol čas a rôčky utekali. Keby som sa bol oženil, asi nikdy toto nerobím. Ale dokážem sa o seba postarať. Aj variť viem, práčka mi opere...
Necítíte sa niekedy sám, nie je vám smutno?
Nie. Kým človek chodí medzi ľudí a medzi mladých, tak je to dobré. Prišli ma volať do jednoty dôchodcov. A ja hovorím: Kedy mám ísť za starými, keď som každú nedeľu, utorok, piatok s mladými na ihrisku?
Spomínate si na váš najkrajší alebo najveselší zážitok?
Najveselší zážitok som zažil v robote, keď som oslavoval päťdesiatku a vystrojili mi svadbu.
Kto bol nevesta?
Jaroslav Jurečka, bývalý starosta zo Závažnej Poruby. Vtedy robil v Tesle. Mal biele šaty, dali mu „šlajer“ a ja som ho na začiatku takého vyparádeného nepoznal. Až keď prišiel blízko ku mne...
•••
Prekvapenie a darček k narodeninám pripravili Danielovi Lofajovi aj hybskí futbalisti, športovci a obecný úrad. Na ihrisku mu v sobotu síce nevystrojili svadbu, ale veľkolepú narodeninovú oslavu. Poďakovali mu za všetko, čo pre šport a športovcov v dedine urobil, popriali veľa zdravia a síl a okrem mnohých darčekov mu venovali futbalový dres.
