Lietajúce popoludnie, Tekvicové kráľovstvo a Októbrové svetielka boli časti Dňa radosti v Liptovskom Jáne.
Na svojrázne podujatie občanov obec pozývala prostredníctvom obecného rozhlasu niekoľkokrát spolu s informáciou o programe. Ten bol veľmi pestrý a sľuboval rodičom a deťom púšťanie šarkanov, predvádzanie vrtuliek a iných lietajúcich mechanizmov. Poďakovať za úrodu mali účastníci vydlabanými tekvicami, do ktorých dali sviečky. A spomenúť si na všetkých, ktorí už nie sú medzi živými, zasa organizátori chceli tak, že účastníci podujatia si donesú lampióny, lampášiky a iné svetielka.
Pestrý program zaujal najmä deti a najmä tie tvorili väčšinu účastníkov akcie, ktorá sa uskutočnila v sobotu 20. októbra. Deti majú rady zábavu a určite im ani nenapadlo skúmať z akých dôvodov organizátori spojili oslavu jesene so šarkanmi s poďakovaním za úrodu a blížiacim sa sviatkom Pamiatky zosnulých.
Deti mali z lietajúcich mechanizmov a svetielok radosť a blikajúce tekvice sa im páčili tiež. Do tohto bodu by bol program Dňa radosti ako-tak stráviteľný. Až kým tekvice, symbol odstrašovania zlých duchov, nepoložili k pamätníku padlých v druhej svetovej vojne.
To už bolo priveľké sústo aj pre Darinu Meňhartovú, obyvateľku Liptovského Jána. Na margo toho sa vyjadrila: „Najskôr som ľutovala, že kvôli zaneprázdnenosti som sa nemohla pridať k tekvicovému sprievodu. Keď však deťúrence prechádzali popred náš dom, pridala som sa popri práci v záhradke k ich veselému pospevovaniu pesničky Červený kacheľ, biela pec. Pripomínali mi permoníkov, dojem kazilo len zopár dospelákov. Keď som však neskôr videla, ako pri pamätníku horeli sviečky v tekvicových hlavách, mala som pocit, že história dostala poriadne tvrdý kopanec.“ Darine Meňhartovej ešte napadlo, že nabudúce pri podobnom podujatí do tekvíc rovno vydlabú: „Dlabme na históriu.“
„Často sa pobavím na kadejakých „prepnutostiach", ale toto som doteraz nepredýchala. Oznam o pripravovanej akcii som považovala za pokus o žart. Tekvicové gebule na pomníku, jednoducho, zdá sa mi to nezmysel. To tu ešte nebolo a dúfam, že v širokom okolí ani tak skoro nebude."
Úmysel obce usporiadať takéto podujatie bol možno dobrý, nie však domyslený. Najmä v súvislosti s výchovným efektom. V škole sa žiaci učia nielen o histórii, ale najmä mali by si k nej vybudovať pozitívny vzťah. V súčasnom, takmer počítačovom svete bez dobrých kníh však nemajú veľa príležitostí nahliadnuť k svojim koreňom, prípadne chápať konanie prastarých a starých otcov. Ani rodičia ich k tomu nevedú. Aký vzťah a úctu ale môžu po takomto zážitku získať deti k histórii, keď si pamätník padlých vo vojne spoja s tekvicovými hlavami? Opýtali sme sa preto starostu Liptovského Jána, či sa mu zdalo byť takéto podujatie v poriadku. Povedal nám, že o príprave Dňa radosti rokovali na obecnom zastupiteľstve a poslanci program schválili.
Podľa jeho slov nemali nič proti položeniu tekvíc k pamätníku ani ešte žijúci účastníci druhej svetovej vojny. Či by z takéhoto prejavu „úcty“ mali radosť tí, ktorí vo vojne položili životy, sa už nedozvieme.