Martinček je malá obec ležiaca na výbežku vrchu Mních. Jej dominantou je kostol svätého Martina. Objavili v ňom vzácne nástenné maľby a tajomné nápisy. Na stene má templársky znak. Pri kostole sú drevené striešky – dášky. Potok by ste v Martinčeku hľadali márne.
Požehnali obecné symboly
Podľa povesti stál kedysi na vrchu Mních kláštor templárov. V roku 1230 ho údajne navštívil templársky majster Johann Gottfried de Herberstein. Cestou do kláštora uvidel, ako lúpežníci prepadli kupcov a s malou skupinou rytierov sa im vydal na pomoc. V boji proti presile padol. Pochovali ho vraj v najbližšom kamennom chráme. Hoci si templári hovorili chudobní rytieri Krista, boli veľmi bohatí, a preto dodnes mnohí hľadajú ich poklady. Aj na Mníchu. My sme sa do Martinčeka nevydali hľadať podklad templárov, ale dozvedieť sa, čím dedina žije v súčasnosti. Legendárny kostol, v ktorom objavili vzácne nástenné maľby, sme však, samozrejme, neobišli. Najskôr sme sa však zastavili na obecnom úrade, kde majú nový obecný erb. Spolu s ďalšími symbolmi obce – vlajkou a pečaťou ho požehnal prvého septembra pomocný biskup Spiškej kapituly Štefan Sečka na slávnostnej omši. V erbe je lipa, plášť s mečom a biskupská mitra. Viažu sa k patrónovi kostola svätému Martinovi. Bol biskupom v Tourse, predtým slúžil ako vojak v rímskej jazde. Podľa legendy raz stretol žobráka a podelil sa s ním o svoj plášť – rozťal ho mečom na polovice.
Kolieska, čo ste zošaleli?
Keďže na obecnom úrade vládol čulý stavebný ruch - práve robili nový komín, so starostom Mariánom Laukom sme sa vybrali radšej na obchôdzku po dedine. Upozornil nás na to, že Martinček je jednou z mála obcí, v ktorej nie je potok. Ale majú v ňom knižnicu, materskú školu, obchod, dve pohostinstvá a dve ihriská: jedno basketbalové a druhé futbalové. To druhé je zvláštne tým, že je šikmé. „Stačí naň vybehnúť a hneď sa ocitnete na šikmej ploche,“ zažartoval starosta. Kedysi bol vraj na mieste, kde je dnes ihrisko, sad krov, preto túto lokalitu dodnes volajú Kežísad. V Kežísade bola aj slávnosť pri príležitosti posvätenia nových obecných symbolov. Varili v ňom guláš a podávali ho zadarmo pre celú dedinu. Vonku mala hrať živá kapela, ale keďže pršalo, muzikanti hrali napokon v gazdovskej krčme. „Mali sme pripravený bohatý program, ale počasie nám prekazilo plány,“ povedal Marián Lauko a pokračoval: „Chceli sme usporiadať aj preteky s kolieskom. Prečo s kolieskom? Lebo o Martinčeku sa hovorí, že sa v ňom zošaleli kolieska. Podľa povesti sa raz kolieska z pluhu rútili dolu stráňou smerom do Liskovej a roľník z Martinčeka za nimi kričal: ,Čo ste sa zošaleli, kolieska?´ Preto sme chceli urobiť preteky s kolieskami z pluhu. Ľudia ich mali pred sebou tlačiť, alebo ťahať za sebou akýmkoľvek spôsobom. Ale bolo klzko, daždivo, hrozili úrazy, preto sme preteky radšej zrušili. Možno ich usporiadame na budúci rok, napríklad v rámci Hasičského dňa. Je to veľké podujatie, ktoré býva každý rok tiež v Kežísade. Začína sa futbalovým turnajom, varí sa guláš, sú rôzne súťaže a hry pre deti aj dospelých. Hasiči majú miestne taktické cvičenie, predvádzajú hasičský útok, ukážky svojej činnosti. Na ihrisku sa zíde celá dedina, vždy je veselo a dobrá nálada,“ priblížil podujatie starosta. Veselo býva aj na obecnom úrade, ktorý je zároveň kultúrnym domom. Majú v ňom multifukčnú miestnosť, v ktorej bývajú zábavy, svadby, spoločenské podujatia ku Dňu matiek či Mesiacu úcty k starším. Dokonca v nej hrávajú aj stolný tenis. Stoly sú upravené tak, aby sa dali ľahko preniesť. V Martinčeku uporadúvajú v zime aj hokejbalový turnaj.
Prioritou je pripraviť pozemky
Oproti ihrisku je materská škola. Navštevuje ju šestnásť detí, nielen z Martinčeka, ale aj z okolia. Nedávno v nej vymenili staré akumulačné pece za nové a čoskoro by pred škôlkou mali pribudnúť nové lampy. „Verejné osvetlenie v obci priebežne modernizujeme, staré svietidlá sme vymenili za hospodárnejšie. Do konca volebného obdobia by sme chceli dokončiť kanalizáciu v obci. Veľká väčšina obce je už odkanalizovaná, privádzač je urobený až do Hrboltovej. Treba odkanalizovať len časť nižného konca a časť Pahôrka. Prioritou číslo jeden je pripraviť pozemky pre individuálnu bytovú výstavbu. Chceme, aby sa v Martinčeku stavalo a prišli sem mladí ľudia. Keď v sedemdesiatych rokoch v obci postavili dve šesťbytovky a skolaudovali dva bloky radových domov, stúpol počet obyvateľov na 440. V súčasnosti ich v Martinčeku žije 398. Záujem o pozemky je. Problém je v tom, že veľa je nevysporiadaných. Bol tu napríklad jeden Američan a mal záujem o pozemok. Keď zistil, že má vyše dvadsať spoluvlastníkov, záujem stratil,“ skonštatoval Marián Lauko.
Orie polia pre celú dedinu
V Martinčeku sme stretli aj koňa. Viedol ho Dušan Pavlík, ktorý je jediným súkromne hospodáriacim roľníkom v obci. Orie vraj pre celú dedinu a bez neho si život v obci nevedia predstaviť. „Keby nám nepooral polia, museli by sme zemiaky kupovať. Už by sme ich nešli sadiť ručne, ako to robievali naši starí rodičia,“ dozvedeli sme sa od miestnej ženy. Kone sme videli aj v gazdovskej krčme, ale iba na fotografiách. Boli v nej aj konské chomúty, postroje, kravské zvonce, cepy, pletený košík, ktorý v Martinčeku volajú filfas, a veľa podobných starožitností. Ľudia ich podonášali z domov a v krčme tak zriadili zaujímavé malé historické múzeum ľudovej kultúry.
V Martinčeku majú aj obecnú kompostáreň. Vybudovali ju pred rokom a tým prispeli k zlepšeniu životného prostredia v obci. Zelený biologický odpad, listy, konáre či zemiakovú vňať, už totiž nevyhadzujú a nespaľujú, ako kedysi,ale sypú do šiestich plastových nádob rozmiestnených v obci. Potom ho odvážajú na kompostovisko, ktoré bolo vybudované z prostriedkov fondu sociálneho rozvoja.
Tajomné nápisy a fresky
Na záver sme si nechali to najlepšie – prehliadku rímskokatolíckeho kostola svätého Martina. Postavili ho už pred rokom 1260, obec vznikla neskôr. Kostol slúžil pôvodne pre Likavu, Liskovú, neskôr aj pre Valaskú Dubovú. Návštevníkov lákal už v minulosti nielen svojou starobylou ranogotickou architektúrou, ale aj tajomnou históriu spojenou s templármi. Keď v ňom koncom minulého tisícročia našli vzácne fresky, ktoré na steny namaľoval neznámy autor približne pred sedemsto rokmi, jeho sláva stúpla. Maľby objavili pri reštaurátorskom prieskume. Robil ho akademický sochár Juraj Matlák v roku 1999. V nasledujúcich rokoch postupne odkryli a zreštaurovali fresky v celom interiéri kostola. Finančne na to prispel fond Pro Slovakia sumou viac ako päť miliónov korún.
Na klenbe je zobrazený žehnajúci Kristus, Panna Mária a anjeli, na stenách dvanásť apoštolov, hudobníci hrajúci na rôznych nástrojoch, Ján Krstiteľ,patrón kostola svätý Martin či Posledný súd. Na chóruse za organom odhalili novšie nápisy a kresbu jazdca na koni približne zo 16. storočia. Nápisy sa však dodnes nepodarilo nikomu rozlúštiť. Jedna freska zdobí aj vonkajší múr kostola. Autor na nej zobrazil ukrižovanie Krista. Nad freskou je templársky kríž.
Kostol v Martinčeku však nie je iba kultúrnou pamiatkou, ale živým chrámom. Každú nedeľu a niekoľkokrát do týždňa v ňom bývajú omše. Je v ňom podlahové kúrenie a veriaci sa poskladali aj na novú strechu.
